Auto nie, ale autobus áno ?
Napísané: 02 Mar 2017, 00:11
Pred rokmi som bol v jednom meste v malom zhromaždení, kde väčšinu tvorili starší ľudia.
Zachovávali sobotný čas veľmi prirodzene a úprimne už dlhé roky.
Zhromaždenie sa vtedy trošku predĺžilo a po skončení som nevdojak začul jedného starého uja, ako vravel jednej sestre, že teraz už nemá autobus domov. Tak som sa ponúkol, že ho domov odveziem. Veď to bolo len niečo vyše 20 km. Cestou ten starý brat rozprával, že v sobotu vstáva o 3,30 , aby prišiel do zhromaždenia načas, lebo v sobotu autobusové spoje neboli veľmi husté.
Prišli sme do obce, v ktorej býval, lenže časť tej obce bola roztrúsená aj vysoko v horách a tento brat býval tam. Pár kilometrov sme túrovali auto do príkrej strminy po úzučkej hrboľatej kamenistej ceste v záreze. Modlil som sa v duchu, aby nič nešlo zhora, lebo tam nebolo kde vyhnúť sa a dve autá sa popri sebe nezmestili.
Šťastne sme prišli do ujovho gazdovstva, ktoré na temene kopca tvorilo rajskú samotu. Krásne hospodárstvo. Kým sme sa k nemu drgáňali po tej hroznej ceste, myslel som, že ideme do superzapadnutého zapadákova. Ale keď sme tam došli a mohol som sa rozhliadnuť, videl som malebnú gazdovskú usadlosť, ktorá bola na tú dobu supermoderne vybavená. Dôkladný poriadok svedčil o ujovej pedantnosti. Pod prístreškom boli poľnohospodárske stroje a v kolešni vyblýskaný dobre udržovaný traktor.
Spýtal som sa uja ako dokázal odtiaľ zísť dole do dediny k autobusu v zime.
Vzdychol. V treskúcej zime to bol veľmi ťažký úsek. Mnoho ráz sa zabáral do snehu vyše kolien a k autobusu prichádzal premrznutý, vysilený a mnohokrát od snehu premočený.
A tak som mu hodil výčitku normálneho, praktického, rozmýšľajúceho človeka:
„A to ťa nenapadlo zviezť sa dole traktorom? Bol by si tam za pár minút. Videl som, že máš v kolešni k tomu tragáču aj radlicu. Takže s radlicou tie drapákové zadné kolesá by si dali rady s každou hrúbkou snehu.“
„Veď to,“ vzdychol ujo. „Tým traktorom som zvykol každej zimy odstraňovať závaly snehu z cesty. Musel som tlačiť sneh zhora dolu, lebo zospodu by to nedokázal žiaden buldozér. Robieval som to pravidelne a moji susedia - rekreační osadníci - sa tomu veľmi tešili. Ale v sobotu sa to nepatrí. Nikto ma za to neplatil, robil som to dobrovoľne a rád - aj pre blaho susedovcov. Ale v sobotu nie.“
Teraz som vzdychol ja.
A dodnes som nerozlúskol otázku,
či sa mal a či sa nemal dole zviezť tým traktorom -
aj keby musel pri tom použiť radlicu ...
Keby áno, nevyčítal by som mu to.
Ale keďže nie, nebol som si istý, či to tak muselo byť,
lebo z dediny do mesta sa už viezol ... v autobuse.
A čo na to vy?
Zachovávali sobotný čas veľmi prirodzene a úprimne už dlhé roky.
Zhromaždenie sa vtedy trošku predĺžilo a po skončení som nevdojak začul jedného starého uja, ako vravel jednej sestre, že teraz už nemá autobus domov. Tak som sa ponúkol, že ho domov odveziem. Veď to bolo len niečo vyše 20 km. Cestou ten starý brat rozprával, že v sobotu vstáva o 3,30 , aby prišiel do zhromaždenia načas, lebo v sobotu autobusové spoje neboli veľmi husté.
Prišli sme do obce, v ktorej býval, lenže časť tej obce bola roztrúsená aj vysoko v horách a tento brat býval tam. Pár kilometrov sme túrovali auto do príkrej strminy po úzučkej hrboľatej kamenistej ceste v záreze. Modlil som sa v duchu, aby nič nešlo zhora, lebo tam nebolo kde vyhnúť sa a dve autá sa popri sebe nezmestili.
Šťastne sme prišli do ujovho gazdovstva, ktoré na temene kopca tvorilo rajskú samotu. Krásne hospodárstvo. Kým sme sa k nemu drgáňali po tej hroznej ceste, myslel som, že ideme do superzapadnutého zapadákova. Ale keď sme tam došli a mohol som sa rozhliadnuť, videl som malebnú gazdovskú usadlosť, ktorá bola na tú dobu supermoderne vybavená. Dôkladný poriadok svedčil o ujovej pedantnosti. Pod prístreškom boli poľnohospodárske stroje a v kolešni vyblýskaný dobre udržovaný traktor.
Spýtal som sa uja ako dokázal odtiaľ zísť dole do dediny k autobusu v zime.
Vzdychol. V treskúcej zime to bol veľmi ťažký úsek. Mnoho ráz sa zabáral do snehu vyše kolien a k autobusu prichádzal premrznutý, vysilený a mnohokrát od snehu premočený.
A tak som mu hodil výčitku normálneho, praktického, rozmýšľajúceho človeka:
„A to ťa nenapadlo zviezť sa dole traktorom? Bol by si tam za pár minút. Videl som, že máš v kolešni k tomu tragáču aj radlicu. Takže s radlicou tie drapákové zadné kolesá by si dali rady s každou hrúbkou snehu.“
„Veď to,“ vzdychol ujo. „Tým traktorom som zvykol každej zimy odstraňovať závaly snehu z cesty. Musel som tlačiť sneh zhora dolu, lebo zospodu by to nedokázal žiaden buldozér. Robieval som to pravidelne a moji susedia - rekreační osadníci - sa tomu veľmi tešili. Ale v sobotu sa to nepatrí. Nikto ma za to neplatil, robil som to dobrovoľne a rád - aj pre blaho susedovcov. Ale v sobotu nie.“
Teraz som vzdychol ja.
A dodnes som nerozlúskol otázku,
či sa mal a či sa nemal dole zviezť tým traktorom -
aj keby musel pri tom použiť radlicu ...
Keby áno, nevyčítal by som mu to.
Ale keďže nie, nebol som si istý, či to tak muselo byť,
lebo z dediny do mesta sa už viezol ... v autobuse.
A čo na to vy?