2. Skúsenosti počas 28 rokov v adventizme

V tejto sekcii budeme postupne uverejňovať jednotlivé časti uvedenej knihy. D. M. Canright (1840 - 1919) bol dlhoročným aktívnym členom cirkvi adventistov, a tiež blízkym spolupracovníkom manželov Whiteovcov.
admin
Administrátor
Príspevky: 106
Dátum registrácie: 01 Jan 2015, 23:53
Kontaktovať používateľa:

2. Skúsenosti počas 28 rokov v adventizme

Neprečítaný príspevok od používateľa admin »

SKÚSENOSTI POČAS 28 ROKOV V ADVENTIZME

Dlho som váhal, či mám do tejto knihy zaradiť osobné záležitosti, ale nevidel som spôsob, ako svoj príbeh vyrozprávať bez nich. Moja skúsenosť ilustruje moc, ktorú má nad ľuďmi omyl a povera. Som ohromený nad sebou samým, že som tam tak dlho zostal, keď som bol svojím zdravým rozumom presvedčený, že ide o omyl. Rozhodol som sa prerozprávať jednoduché fakty, tak ako boli, nech sa týkajú kohokoľvek. Verejní ľudia sa stávajú verejným vlastníctvom, a preto by mali byť ich správanie a práca otvorené a diskutovateľné. To je dôvod, prečo si dovolím kritizovať postup Jamesa Whitea, jeho manželky a ďalších. Pozývajú nás ku kritike tým, že tvrdia, že sú reformátori, že sú lepší ako ostatní ľudia.

Narodil som sa 22. septembra 1840 v Kinderhooku v okrese Branch v Michigane. Nemal som žiadnu náboženskú výchovu až do svojich 16-tich rokov. Svoje obrátenie som prežil u metodistov pod vedením kazateľa Hazzarda a bol som ním pokrstený v roku 1858. Čoskoro som odišiel do Albionu v štáte New York, kde som začal navštevovať školu. Tu som v roku 1859 počul Jamesa Whitea a jeho manželku. On kázal o otázke soboty. Bol som nevzdelaný a o Biblii som vedel len málo. Nemal som ani potuchy o vzťahu medzi Starým a Novým zákonom, zákonom a evanjeliom, ani o rozdieloch medzi Sabatom a Pánovým dňom. Myslel som si, že dokázal, že siedmy deň je stále záväzný a že nie je správne zachovávať nedeľu.

Pretože som chcel konať správne, začal som dodržiavať sobotu, ale neočakával som, že budem veriť ich ďalšiemu učeniu. Samozrejme, že som sa v sobotu zúčastňoval na ich zhromaždeniach a v nedeľu som pracoval. To ma celkom oddeľovalo od ostatných kresťanov a zaradilo ma úplne k adventistom. Čoskoro som sa od nich dozvedel, že všetky ostatné cirkvi boli Babylonom, v temnotách a pod Božím zavrhnutím. Adventisti siedmeho dňa boli jediný pravý Boží ľud. Mali "pravdu", celú pravdu a nič než pravdu. Bránili dielo pána Millera z roku 1844, verili vo videnia pani Whiteovej, spánok mŕtvych, zánik bezbožných, umývanie nôh atď. Spočiatku ma tieto veci zarazili a myslel som, že sa vrátim; ale oni všetko hodnoverne vysvetľovali, zmierňovali a hovorili, že to aj tak nie je žiadna skúška. Nemajúc nikoho, kto by mi rozumne pomohol, začal som vidieť veci tak ako oni, a za niekoľko týždňov som uveril celému ich systému. Znovu som sa nechal pokrstiť, ako to spravidla robia ich konvertiti z iných cirkví, aby som sa očistil od Babylonu. Presvedčený, že času je málo, prestal som chodiť do školy, zanechal som štúdium všetkého ostatného, počúval som ich kázania, hltal ich knihy a dňom i nocou študoval Bibliu, aby som si tieto nové názory udržal. Teraz som bol nadšený veriaci a túžil som všetkých obrátiť na vieru. Nepochyboval som, že to je čistá pravda. To je asi skúsenosť všetkých, ktorí s nimi idú, ako som sa dozvedel neskôr.

V máji 1864 som dostal poverenie na kázanie. Čoskoro som začal pracovať s Van Hornom v Ithace, Mich. Mali sme dobré úspechy, v tom roku som vybudoval tri spoločenstvá. V roku 1865 som pôsobil v oblasti Tuscola a mal som veľký úspech. V tom roku som bol vysvätený Jamesom Whiteom. Až do tohto dátumu som nemal pochybnosti o pravdivosti našej viere. Keď som sa teraz začal viac stretávať s Jamesom Whiteom a jeho manželkou a s prácou na ústredí, dozvedel som sa, že s ním bolo veľa problémov. Videl som, že James všetko riadil a že sa ho všetci veľmi báli. Videl som, že je často zlý a nerozumný. Trochu ma to znepokojovalo, ale nie vážne. V roku 1866 som bol poslaný do Maine s J. N. Andrewsom, najschopnejším mužom medzi nimi. Bola to pre mňa veľká vec. Vrhol som sa do práce s veľkým nadšením a bol som veľmi šťastný. J. N. Andrews bol silný vo viere, veľmi radikálny a ja som sa podieľal na jeho duchu. Mali sme vynikajúci úspech. Vtedy som sa už stal aj spisovateľom. Do Battle Creeku som sa vrátil v roku 1867. V tom čase boli veľké problémy so Jamesom Whiteom a konalo sa mnoho cirkevných zhromaždení, aby sa táto záležitosť prešetrila. Bolo mi jasné, že sa mýli, ale pani Whiteová ho vo svojich "Svedectvách" podržala a prísne obviňovala cirkev. J. N. Andrews a niekoľko ďalších navrhli postaviť sa za pravdu a niesť následky. Moje sympatie boli na ich strane; ale ostatní sa báli a nakoniec všetci ochabli a priznali, že "sme boli zaslepení satanom". To bolo podpísané vedúcimi služobníkmi a pokorne to prijala celá cirkev. Pozri "Svedectvá", zväzok 1, strana 612.

Toto veľmi otriaslo mojou vierou a začal som pochybovať o inšpirácii pani Whiteovej. Videl som, že jej zjavenia vždy uprednostňovali Jamesa Whitea a ju samotnú. Ak sa niekto odvážil spochybniť ich postup, čoskoro dostala zjavenie, v ktorom toho človeka odsúdila na Boží hnev.
V tomto čase sa niekoľko našich schopných služobníkov s veľkou skupinou na západe oddelilo od spoločenstva, proti Jamesovi Whiteovi a videniam. Boli odsúdení ako "rebeli" na skazu a predpovedalo sa, že čoskoro prídu do záhuby! Oni však pokračovali vo svojej práci asi päťdesiat rokov a majú niekoľko tisíc veriacich. Ich ústredie sa nachádza v Stanberry v štáte Missouri, kde vydávajú dvoje novín, knihy atď. Vykonali dobrú prácu pri odhaľovaní klamstva inšpirácie pani Whiteovej.
Ja som sa však neodvážil takto otvoriť svoju myseľ Bol som ešte len mladík a mal som málo skúseností. Starší a silnejší muži sa zosypali a ľutovali. Čo som mohol urobiť? Nepovedal som nič, ale cítil som sa strašne. Prial som si, aby som nikdy nepočul o adventistoch. Zakrátko som bol späť na svojom poli v Maine. Bol som zaneprázdnený svojou prácou, kázaním nášho učenia a obklopený ľuďmi, ktorí mu pevne verili, a tak som čoskoro prekonal svoje pochybnosti. Odvtedy som sa dozvedel, že podobnou skúškou prešli aj desiatky ďalších ľudí.

V roku 1868 som odišiel do Massachusetts. Keďže som bol ďaleko od problémov vo vedení cirkvi, upokojil som sa. Ale v v máji 1869 som bol mesiac v Battle Creeku. Situácia bola zlá. James White mal problémy s väčšinou vedúcich mužov a oni s ním. Bol som presvedčený, že on je skutočnou príčinou toho všetkého, ale pani Whiteová ho podržala, a tým sa to vyriešilo. Boli to Bohom vyvolení vodcovia a nesmieme ich kritizovať ani sa do nich miešať. Cítil som sa smutný. Usilovne som pracoval na tom, aby som ľudí priviedol k "pravde", ako sme to nazývali, aby som ich presvedčil že toto je ľud bez chýb iných cirkví. Preto ma veľmi skľučovalo, keď som videl takýto stav vecí medzi vedúcimi. Ja sám som zatiaľ nemal s nikým žiadne problémy a James White sa ku mne správal veľmi srdečne. Ale vtedy som videl, že ak sa niekedy stanem v práci významným, musím od neho očakávať rovnaké zaobchádzanie, akého sa dostalo všetkým ostatným. Čím viac som videl jeho prácu, tým viac som mal voči nej námietok. Nebudem ich tu uvádzať, pretože ich uvediem spoločne v V. kapitole.

Adventné učenie som si osvojil tak dôkladne, že som pevne veril, že je to všetko učenie Biblie. Vzdať sa adventnej viery znamenalo vzdať sa Biblie. Tak to hovorili všetci moji bratia a tak som si to myslel aj ja. Vtedy som odišiel pracovať do Iowy, kde som zostal štyri roky a pracoval som s bratom Butlerom, ktorý sa čoskoro stal predsedom Generálnej konferencie. Mali sme veľký úspech a založili sme niekoľko zborov. Nakoniec som Butlerovi povedal o svojich obavách. Vedel som, že ho tieto veci trápia rovnako ako mňa, pretože sme o nich často hovorili. Trochu mi pomohol a ja som opäť nabral odvahu a pokračoval som, cítil som sa lepšie. Napriek tomu som si každým rokom viac a viac uvedomoval, že to nejako nefunguje tak, ako som si myslel, že by malo.

Kamkoľvek James White s manželkou išli, vždy mali problémy s bratmi, a to aj s tými najlepšími. Začal som sa báť, že sa s nimi stretnem, alebo že prídu tam, kde som bol ja, lebo som vedel som, že budú mať s niekým alebo s niečím problémy. Videl som ako rozdeľovali jeden zbor za druhým, tí najlepší bratia boli odradení, nahnevaní a vyhnaní, zatiaľ čo ja som bol nútený sa za nich neustále ospravedlňovať. V tomto čase bolo už roky vo všetkých našich veľkých zhromaždeniach počuť sťažnosti Jamesa Whitea na jeho bratov. Ani jeden vedúci muž neunikol - Andrews, Waggoner, Smith, Loughborough, Amadon, Cornell, Aldrich, Walker a množstvo ďalších bolo ponížených pred ostatnými. Niekoľko hodín a nespočetne veľakrát som sedel v zhromaždeniach a počúval Jamesa Whitea a jeho manželku, ako odsudzujú týchto mužov, až som mal pocit, že v nich zostalo len málo ľudskej dôstojnosti. Porušovalo to všetky moje predstavy o práve a spravodlivosti a vyvolávalo to moje rozhorčenie. Napriek tomu, nech už sa hlasovalo o čomkoľvek, James White požiadal všetkých o jednomyseľné hlasovanie a ja som hlasoval s ostatnými. Potom som vyšiel von sám a nenávidel som sa za svoju zbabelosť a opovrhoval svojimi bratmi za ich slabosť.

James a Ellen Whiteovci všetko riadili a spravovali železnou rukou. Ani o voľbe do funkcie, ani o žiadnom bode uznesenia sa na pracovných stretnutiach nikdy nerozhodlo, kým neboli všetky
predložené Jamesovi Whiteovi na schválenie. Ani po rokoch sme sa nikdy nedočkali hlasovania opozície o žiadnej otázke, pretože sa to nikto neodvážil urobiť. Preto boli všetky oficiálne hlasovania len fraškou. Vôľa Jamesa Whitea rozhodla o všetkom. Ak sa niekto odvážil čokoľvek namietať, hoci aj pokorne, James White alebo jeho manželka ho rýchlo zastavili. Dlhé roky takéhoto výcviku naučili ľudí, aby nechali svojich vodcov myslieť za nich, preto sú podriadení rovnako ako katolíci.
To ma spolu s ďalšími vecami uvrhlo do pochybností a skľúčenosti a viedlo ma to k pokušeniu ukončiť prácu. Videl som, ako nás opustilo mnoho schopných služobníkov a desiatky cenných ľudí, pretože by nezniesli takéto zaobchádzanie. Závidel som vieru a dôveru bratom, ktorí pokračovali v nevedomosti o tom všetkom, domnievajúc sa, že Battle Creek je malým nebom, hoci bol bližšie k očistcu, než si viete predstaviť. Mnoho úbohých duší tam prišlo plných viery a nádeje, ale čoskoro odišli ako neveriaci. V roku 1872 som išiel do Minnesoty, kde som mal veľký úspech. V tom čase som už veľa napísal, a tak ma dobre všetci poznali.
V júli 1873 sme s manželkou odišli do Colorada, aby sme strávili niekoľko týždňov s Jamsom Whiteom a jeho manželkou na horách. Čoskoro som zistil, že život v ich rodine je veľmi nepríjemný. Teraz prišiel rad na mňa. Ale namiesto toho, aby som sa utiahol, ako to urobila väčšina ostatných, som Jamesovi slobodne povedal svoj názor. To mi priviedlo k otvorenej roztržke. Pani Whiteová to všetko počula, ale nič nepovedala. O niekoľko dní mala dlhé písomné "svedectvo" pre manželku a mňa. Vo všetkom ospravedlňovala svojho manžela a nás stavala do pozície rebelov proti Bohu, bez nádeje na nebo, iba ak by sme sa im úplne podriadili. Manželka a ja sme si ho mnohokrát prečítali so slzami a modlitbami, ale nevideli sme žiadny spôsob, ako ho zosúladiť s pravdou. Obsahovalo mnoho tvrdení, o ktorých sme vedeli že boli nepravdivé. Videli sme, že ho diktoval duch odplaty, odhodlanie zlomiť našu vôľu alebo nás zničiť. Chvíľu sme boli vo veľkom zmätku, ale napriek tomu ma držala moja dôvera vo väčšinu učenia a môj strach z toho, že sa zmýlim. Ale celé týždne som bol úplne nešťastný, nevedel som, čo mám robiť. Chvíľu som kázal v Colorade a potom som odišiel do Kalifornie, kde som tri roky pracoval manuálne a snažil sa vyriešiť, čo mám robiť. Bratia Butler, Smith, White a ďalší nám písali a snažili sa zmieriť nás s dielom. Keďže som nevedel, čo mám robiť, nakoniec som sa rozhodol zabudnúť na všetky svoje námietky a ísť pokračovať ako predtým. Tak sme sa Jamesovi Whiteovi priznali ku všetkému, čo sme mohli, a on nám veľkoryso odpustil! Ale od tej chvíle bola moja viera podľa zjavenia pani Whiteovej slabá. James White sa ku mne správal opäť veľmi priateľsky.

Adventisti hovoria, že som ich opustil päťkrát, a toto je jeden z piatich prípadov. No nie je to pravda. Jednoducho som na niekoľko týždňov prestal kázať, ale nevystúpil som z cirkvi ani som sa nezriekol viery. Ak je toto ich opustenie, potom ich opustila aj väčšina ich vedúcich mužov, pretože všetci mali svoje obdobia skúšok, keď na chvíľu opustili svoju prácu. Približne v roku 1856 to boli brat J. N. Andrews a J. N. Loughborough, ktorí boli v tom čase ich najvýznamnejšími služobníkmi, a niekoľko ďalších osôb opustilo dielo a začali podnikať v meste Waukon v štáte Iowa. Pani Whiteová sa o tom zmienila v knihe "Skúsenosti a videnia", str. 219-222. James White s manželkou sa tam vybrali a po dlhom úsilí ich priviedli späť. Pani Whiteová hovorí: "Vo Waukone sa usadila nespokojná partia. . . Brat J. N. Loughborough v skľúčenosti odišiel pracovať na svojom remesle. Práve sa chystal kúpiť pozemok." atď. na strane 222. Títo muži urobili presne to, čo som urobil ja.

Uriah Smith, vtedy zďaleka najschopnejší muž v ich radoch, mal tiež svoje obdobia pochybností, keď prestal pracovať a venoval sa svetským činnostiam. Vypočujte si jeho vlastné vyznanie: "mal som občasné obdobia skúšok, nepopieram. Boli časy, keď sa okolnosti zdali veľmi mätúce; keď sa hneď neobjavila cesta, ako zladiť zdanlivo protichodné názory a pod vplyvom toho, čo sa v danom čase zdalo byť silnou pohnútkou odstúpiť od diela, pýtal som sa do akej miery by to bolo možné urobiť.“ Odpovede Canrightovi, strana 107.

Jeho vlastné slová ukazujú, že pochyboval o rôznych častiach učenia, rovnako ako ja. Roky sme boli v dôvernom vzťahu; často sme cestovali a pracovali spolu. Slobodne sme sa rozprávali o týchto záležitostiach. Jeho pochybnosti a skúšky boli veľmi podobné mojim. Tak to išlo dlhé roky, až som sa obával, že úplne skončí. Jeho manželku podobné skúšky dohnali takmer k šialenstvu . Nakoniec sa zlomili, "oľutovali" rovnako ako kedysi ja a teraz tvrdia, že sú spokojní. Napísal mi, že videnia pani Whiteovej musel schváliť zo zásady. Toto je taká nezmyselná záležitosť, že väčšina s nich sa kvôli tomu občas viac-menej trápi rovnako ako ja.
V jazyku J. W. Mortona: "Ľutujem ich bludy a hnusí sa mi duchovná tyrania, ktorou sa držia tej najnebiblickejšej dogmy. Dokonca aj k pánovi Smithovi, ktorý ma môže akokoľvek odsudzovať, prechovávam len tie najláskavejšie city, je v situácii, ktorá si vyžaduje nežnú sústrasť. Od tohto veľkého muža tejto denominácie (pretože je nepochybne najschopnejším mužom, akého majú) sa očakáva, že plne a jednoznačne podporí tvrdenia pani Whiteovej o jej inšpirácii, a predsa, ktokoľvek si prečíta jeho verejné výroky k tejto záležitosti – najmä ten, kto má schopnosť „čítať medzi riadkami“ – môže vidieť, že jeho podpora je taká slabá, že to vôbec nie je podpora. Túto pozíciu by som neprial ani najhoršiemu nepriateľovi. Prinajmenšom čiastočne je pod tlakom duchovnej tyranie. Ach, aby mal Uriáš Smith odvahu a mužnosť, aby pred Bohom a ľuďmi obhájil svoje právo na „slobodu duše“, ktoré je dedičstvom každého Božieho dieťaťa!“

G. I. Butler, ktorý na nejaké obdobie nahradil Jamesa Whitea na čele cirkvi, sa dostal do sporu so svojimi bratmi a prakticky z diela odišiel. Do konca života bol drobným farmárom. Prirodzene to bol skromný, dobrý človek so silným zmyslom pre spravodlivosť. James White naňho začal žiarliť. Neskôr sa proti nemu obrátila aj pani Whiteová a vyžadovala od neho poslušnú poddanosť, ktorú odmietol. Veril, že nemôže byť adventistom a zároveň pravým mužom, pretože iní rozhodli, že sa musí správať podriadene. Sklamaný a skormútený a pod zámienkou zlého zdravotného stavu odišiel na Floridu na malú farmu – ďalší príklad zhubného pôsobenia adventizmu. Či ich teda opustil?

V roku 1874 James White zorganizoval v Napa City v Kalifornii veľkú debatu medzi Milesom Grantom z Bostonu v Massachusetts (vodca adventných kresťanov a hlasný odporca Adventistov siedmeho dňa – poznámka prekladateľa) a jedným z našich služobníkov. James White s manželkou, brat Cornell a brat Loughborough (ich najschopnejší muži) vybrali mňa, aby som obhajoval našu stranu, čo som aj urobil. Spomínam to preto, aby som ukázal, akú dôveru vo mňa mali, hoci som bol len niekoľko mesiacov predtým v takej veľkej skúške.

V roku 1875 sme sa vrátili do Michiganu. Brat Butler bol teraz mimo vďaka Jamesovi Whiteovi, ktorý využil každú možnú príležitosť, aby ho znemožnil, ale ja som bol vo veľkej priazni poslaný na ich únijné zhromaždenia vo Vermonte, Kansase, Ohiu a Indiane. S bratom Smithom, som bol vyslaný ako delegát na Generálnu konferenciu baptistov siedmeho dňa.

V roku 1876 som bol poslaný do Minnesoty, potom do Texasu a tak ďalej cez väčšinu južných štátov, aby som sa tam staral o naše záležitosti. Každý rok na mňa boli kladené väčšie povinnosti. V tom roku som vybudoval veľký zbor v Rome v štáte New York a pracoval som po celom štáte. Spolu Jamesom Whiteom a jeho manželkou som odišiel do Indiany a Illinois a potom som bol poslaný do Kansasu a Missouri aby som viedol diskusie. Tento rok som bol zvolený za člena Generálnej konferencie spolu so Jamesom Whiteom a bratom Haskelom a pokračoval som dva roky v práci na výbore. Je to najvyšší oficiálny orgán v denominácii.

V roku 1877 som odišiel do Nového Anglicka, kde som vybudoval dva zbory a vykonával rôznu prácu. Rok 1878 som strávil pri všeobecnej práci v rôznych štátoch, ako Massachusetts, Michigan, New York, Iowa, Wisconsin, Minnesota, Colorado a Ohio. Na jeseň som bol predsedom konferencie v Ohiu. V roku 1879 som pracoval v Michigane, Ohiu, Indiane, Kentucky a Tennessee. Na jeseň bola situácia na generálnej konferencii v Battle Creeku zlá. James White sa cítil ukrivdený a pani Whiteová ťažko znášala niekoľkých služobníkov. Krutosť, hľadanie chýb a preverovanie boli na dennom poriadku. Mal som pocit, že je tam prítomného veľmi málo Kristovho ducha.
Čo najrýchlejšie som sa vzdialil. Čoraz jasnejšie som videl, že medzi bratmi vládne duch útlaku, kritiky, nedôvery a rozbrojov namiesto miernosti, jemnosti a lásky. Počas celého nasledujúceho roka vo mne tieto pocity silneli, až som sa začal obávať, že robíme viac škody ako úžitku. Moja služba ma privádzala do starých zborov, kde som mohol vidieť toto ovocie. Tam kde predtým boli veľké prekvitajúce zbory, teraz boli zbory chladné, mŕtve, upadnuté, rozhádané alebo takmer zaniknuté. Strácal som nadšenie budovať ďalšie zbory, ktoré by išli rovnakou cestou. Jedného dňa som mal chuť toto dielo opustiť, na druhý deň som sa rozhodol pokračovať a robiť to najlepšie, ako dokážem. Nikdy som v živote netrpel väčším duševným utrpením. V tom roku som pracoval v New Yorku, Pensylvánii, Illinois, Michigane a Ohiu.

Na jeseň roku 1880 som sa rozhodol, že adventistov opustím, a ak budem môcť, prejdem do inej cirkvi. Bol som predsedom konferencie v Ohiu. Naše výročné štátne stretnutie sa konalo v Clyde v Ohiu. James White a pani Whiteová tam boli. Bol som rozhodnutý, že ich opustím hneď, ako sa stretnutie skončí. Napriek môjmu protestu ma znovu zvolili za predsedu. Pani Whiteová na to naliehala. Povedala, že som práve ten správny človek na toto miesto, napriek tomu, že vedela odhaľovať skryté záležitosti v cirkvi. Tu išlo o dôležitú vec. Prečo nemala zjavenie o mne? Nie, podľa nej som bol v poriadku. Nasledujúci týždeň som dal výpoveď, odišiel som na východ a napísal Jamesovi Whiteovi, že už s nimi nepôjdem. Potom mi poslala dlhé písomné zjavenie, v ktorom ma odsúdila ako dieťa pekla a jedného z najhorších ľudí, hoci len dva týždne predtým považovala za vhodného na to, aby som bol predsedom konferencie!

Tri mesiace som vyučoval rétoriku. Nevedel som, čo mám robiť. Rozprával som sa s kazateľmi iných cirkví, ale nezdalo sa, že by vedeli, ako mi pomôcť. Nemohol som sa nijako rozhodnúť. Držal som sa svojho kresťanstva, lásky ku Kristovi, Biblii a kázal som a pracoval, ako som mal príležitosť. Bol som rád, že som sa rozhodol odísť od adventistov, a cítil som sa oveľa lepšie. Nakoniec som stretol svoju súčasnú manželku, ktorá bola adventistka. Potom som som sa dlho rozprával so bratom Butlerom, Jamesom Whiteom, pani Whiteovou a ďalšími a presvedčili ma, že veci nie sú také ako si predstavujem. Povedali, že som v temnote, vedený satanom, a že pôjdem do záhuby. To všetko - vplyv starých priateľov, vedenia cirkvi, zvykov, dlho pestovaných myšlienok bol príliš silný na to, aby som mal správny úsudok. Podľahol som a znova som sa rozhodol žiť a zomrieť s nimi. Podľa môjho úsudku a svedomia som sa hanbil za to, že som sa vzdal, ale snažil som sa cítiť správne a pokračovať.

SMRŤ JAMESA WHITEA

Začiatkom roka 1881 som odišiel s Jamesom Whiteom do New Yorku. V tom čase už nebol vo vedení cirkvi. Brat Butler a Haskell zaujali jeho miesto, a preto bol voči nim veľmi nepriateľský, pracoval proti nim a celý čas plánoval, ako ich dostať preč aby sa mohol vrátiť.Členovia však už do značnej miery stratili dôveru v neho ako vodcu. Prial si, aby som s ním pracoval proti nim, a povedal, že by sme potom boli spoločne vo výbore Generálnej konferencie. Mal dobré dôvody postaviť sa proti Haskellovi, ktorý bol vždy ľstivý a zákerný človek. James White mi napísal takto: "11. februára 1881 - želám si, aby bol brat Haskell otvorený, úprimný človek, aby som ho nemusel sledovať."Opäť: "Battle Creek, Mich., 24. mája 1881: Bratia Butler a Haskell mali na ňu [jeho manželku] vplyv, ktorý dúfam, že sa skončí. Skoro ju zničil. Naši ľudia nesmú týmto mužom dovoliť, aby robili to, čo robili. . . . Chcem, aby si sa so mnou spojil . . . Je načase, aby došlo k zmene vo funkciách Generálnej konferencie. Verím, že ak budeme pravdiví a verní, Pánovi sa zapáči, aby sme my dvaja boli súčasťou GK.“

Mohol by som uviesť oveľa viac, aby som ukázal, ako málo si hlavní predstavitelia navzájom dôverovali. Napísal som Jamesovi Whiteovi, že sa s ním nemôžem spojiť ani s ním pracovať. 13. júla 1881 mi opäť napísal: "Opakovane som ťa ponižoval a ak pôjdeš do záhuby, ako mnohí, mal by som pocit, že som sa podieľal na tvojom zničení… Nechápem, ako môže niekto so mnou pracovať.“
Krátko nato zomrel. Nepochybujem o tom, že James White veril v adventné učenie a bol presvedčený, že bol Bohom povolaný, aby bol vedúcim. Mal niektoré vynikajúce vlastnosti a nepochybne chcel byť kresťanom, ale jeho silná túžba vládnuť a všetko riadiť spolu s podráždenou povahou ho držali stále s niekým v konflikte. Nikto s ním nemohol dlho pokojne spolupracovať. Brat Butler mi povedal, že jeho smrť bola zázračná, lebo zachránila dielo pred rozpadnutím. Pani Whiteová bola taká nahnevaná na Butlera, že s ním dlho nechcela komunikovať. Všetky tieto veci mi pomohli vidieť že ma viedli sebeckí, ctižiadostiví ľudia, ktorí boli úbohými vzormi náboženských reformátorov.

V tom roku som pracoval v Kanade, Vermonte, Maine, Novom Anglicku a Michigane a na jeseň toho istého roku som bol zvolený za člena výkonného výboru štátu Michigan. V Michigane som pracoval ešte jeden rok. Ale bol som nešťastný, nemohol som sa zbaviť svojich pochybností, nebol som srdcom v tej práci. Niekoľko popredných služobníkov v únii cítilo približne to isté. Potom som sa rozhodol potichu zanechať službu a venovať sa farmárčeniu. To som aj robil dva roky, ale zachoval som si členstvo v cirkvi. Ale bol som ako v očistci a snažil som sa veriť tomu, čomu som nemohol. Napriek tomu som sa neusadil v žiadnej inej cirkvi a bál som sa, že by som sa mohol zmýliť, a tak som zostal stáť na mieste.

Na jeseň roku 1884 brat Butler, môj starý priateľ, teraz v čele adventného diela, vyvinul veľké úsilie, aby ma zmieril a vrátil do práce. Napísal mi niekoľkokrát listy, na ktoré som neodpovedal. Nakoniec mi napísal telegraf a zaplatil mi cestu na táborové stretnutie. Tu som sa stretol so starými priateľmi a spolupracovníkmi, snažil som sa vidieť veci čo najpriaznivejšie, vypočul som si vysvetlenia, atď., atď., až som nakoniec opäť podľahol. Mal som už dosť nerozhodného postoja. Myslel som si, že by som mohol urobiť niečo dobré aj tu, boli tu všetci moji priatelia, stále som veril veľkej časti učenia, a ak by som odišiel, mohol by som prísť na mizinu atď. Teraz som sa rozhodol prehltnúť všetky svoje pochybnosti, uveriť celej adventnej pravde a zostať s nimi v dobrom aj v zlom. Urobil som teda silné vyznanie, za ktoré som sa hanbil skôr, ako vychladlo.
Bol som spokojný? Hlboko v srdci som sa za seba hanbil, ale snažil som sa cítiť, že to tak nie je. Ale čoskoro som sa cítil lepšie, pretože som sa rozhodol. Postupne sa mi vrátila viera, až som sa opäť cítil naozaj pevný v celom učení a nemal som ani potuchy, že by som ho mal ešte niekedy opustiť. O niekoľko týždňov som bol poslaný na veľké zhromaždenia v Pensylvánii, New Yorku, Minnesote, Iowe a Novom Anglicku, pomáhal som na prebudeneckých zhromaždeniach v Battle Creeku; bol som poverený spolu s bratom Butlerom prednášať pred služobníkmi o tom, ako úspešne pracovať, viedol som podobný kurz v akadémii v South Lancasteri v Massachusetts; bol som na unijných zhromaždeniach v New Yorku, Michigane, Indiane a Ohiu. Na jar roku 1886 som bol poverený prednášať v teologickej triede v Battle Creek College a stal som sa zástupcom redaktora časopisu Sickle.
Na základe mojej naliehavej výzvy sme sa snažili zapojiť našich služobníkov do určitého štúdijného programu, v oblastiach, v ktorých majú medzery. Bol som vo výbore, ktorý to mal zariadiť. Vybral som študijný program a formuloval všetky otázky, podľa ktorých sa mali skúšať. Potom mi bol pridelený stenograf a v lete som bol vyslaný do desiatich rôznych štátov, konkrétne do Ohia, Indiany, Illinois, Kansasu, Colorada a Iowy, Wisconsin, Minnesotu, Dakotu a Michigan, aby som sa zúčastnil na ich unijných konferenciách, preskúšal ich služobníkov a podával správy o ich zhromaždeniach pre dennú tlač atď.
V našom konflikte so študentami v Des Moines v štáte Iowa sme sa dohodli, že každá strana si vyberie jedného zástupcu a uskutoční diskusiu na tému Učenie o sobote. Oni si vybrali profesora D. R. Dungana, prezidenta Drake University. Naši ľudia vybrali mňa. Očakávali sme dôležitý moment a ja som vyvinul maximálne úsilie, aby som bol pripravený. Táto príprava urobila veľa pre to, aby ma presvedčila o neopodstatnenosti niektorých našich postojov k učeniu o zmluvách, dvoch zákonoch atď.

Na našej Generálnej konferencii na jeseň toho roku došlo k ostrému rozkolu medzi našimi vedúcimi mužmi v otázke zákona v Galaťanom. Jedna strana zastávala názor, že ide o obradný zákon, druhá o morálny zákon - čo je úplný rozpor. Po dlhej a horúcej diskusii sa konferencia ukončila, pričom každá strana si bola istejšia svojim názorom ako predtým. Tam bolo veľa nezhôd aj v iných bodoch učenia a veľa horúcich emotívnych postojov. Toto, spolu s ďalšími vecami vyvolalo moje staré pocity pochybností a rozhodlo, že teraz je čas, aby som skúmal a premýšľal sám za seba a nenechal sa viesť ani zastrašovať ľuďmi, ktorí sa medzi sebou nevedeli a nedokázali dohodnúť.
Niekoľko týždňov som využíval každú voľnú chvíľu, aby som pozorne a v modlitbe preskúmal všetky dôkazy o sobote, zákone, svätyni, videniach atď., až kým som nepochyboval o tom, že adventná viera v siedmy deň je blud. Potom som túto záležitosť predložil vedúcim mužom v Battle Creeku, rezignoval som na všetky pozície, ktoré som zastával, a požiadal som o prepustenie z cirkvi. Bolo mi vyhovené 17. februára 1887.

Toto bol prvý a jediný prípad, keď som vystúpil z cirkvi, a nikdy proti mne nebolo vznesené žiadne obvinenie počas dvadsiatich ôsmich rokov, ktoré som v nej strávil. Hneď ako som zaujal pevný postoj, aby som bol slobodným človekom a myslel sám za seba, spadlo zo mňa veľké bremeno, ktoré som nosil celé tie roky. Cítil som sa ako nový človek. Konečne som sa dostal z otroctva. Potom som už nikdy ani na chvíľu neoľutoval krok, ktorý som urobil.
Teraz uvádzajú, že som už štyri alebo päťkrát opustil cirkev a potom som sa vrátil. To nie je vôbec pravda. Od roku 1859, keď som k nim vstúpil, až do roku 1887, keď som od nich odišiel, som zostal v tejto cirkvi v dobrom vzťahu. Po tom, ako som v roku 1864 získal poverenie na kázanie, boli moje poverenia obnovované každý rok okrem jedného, keď som farmárčil a nepožiadal som oň. Až do môjho odchodu od nich v roku 1887 som ani raz nekázal ani nepísal proti nim, ani som sa nespojil so žiadnou inou cirkvou, ani som neučil žiadne učenie, ktoré by bolo v rozpore s ich učením. Nech popierajú čokoľvek, toto tvrdiť nemôžu. Tvrdia, že sa k nim ešte môžem vrátiť. V okamihu, keď som vystúpil z cirkvi, zaujal som rozhodné stanovisko, a táto záležitosť bola navždy vyriešená. Skutočnosť, že som s nimi zostal pri všetkých týchto skúškach dvadsaťosem rokov, dokazuje, že nie som váhavý človek, ako sa teraz snažia tvrdiť.

PREČO SOM ICH NEOPUSTIL SKÔR
Často sa ma pýtajú, prečo som ich neopustil skôr. Prečo mi trvalo tak dlho, kým som zistil, že to bola chyba. Adventisti ešte tvrdia, že som musel byť nečestný, kým som bol u nich, alebo som nečestný teraz. Oni hovoria, že som teraz odpadlík, pretože som od nich odišiel a pridal sa k baptistom. Moja odpoveď znie takto: Ak tvrdíte, že zmena, pridanie sa k inej cirkvi robí z človeka odpadlíka, potom je viac ako polovica ich členov odpadlíkov, pretože prišli z iných cirkví, aby sa pridali k adventistom. Okrem toho šíria a chvália sa knihou "Päťdesiat rokov v Ríme", ktorú napísal muž, ktorý bol mnoho rokov vzdelaným kňazom v rímskej cirkvi. Hovorí sa, že jeho vysoké postavenie a dlhé skúsenosti v tejto cirkvi robia jeho knihu neoceniteľnou. Ale hovoria, že skutočnosť, že som bol u nich tak dlho vo vysokom postavení a teraz som od nich odišiel, dokazuje len to, že som pokrytec!

Každý úprimný človek vidí nekonzistentnosť ich postojov. S adventistami som sa spojil, keď som bol nevzdelaný chlapec, bez znalosti Biblie, histórie a iných cirkví. Vstúpil som do nej z nevedomosti. Moja horlivosť pre túto vieru a bezhraničná dôvera v jej vodcov ma na dlhé roky zaslepili voči ich omylom. Keď som však dospel, viac som čítal Bibliu, históriu, stretával sa s inými cirkvami, počúval kázne a čítal knihy proti adventizmu, lepšie som sa oboznámil s našimi vodcami, s vnútorným fungovaním cirkvi, dozvedel som sa viac o jej nešťastnom vzniku, o mnohých chybách, ktorých sme sa dopustili, videl som ovocie toho všetkého v pôvodných zboroch, v rodinách a spoločnosti, dostal do rúk prvé spisy pani Whiteovej, postupne som začal chápať, že adventizmus nie je len to, čo som si spočiatku myslel. Keď som ho prijal v roku 1859, adventizmus siedmeho dňa mal len štrnásť rokov, veriacich bolo málo a bol pomerne nepreverený. Ale keď bol adventizmus o dvadsaťpäť rokov starší, desaťkrát väčší, mal plne rozvinutého svojho ducha, ukázal svoje ovocie, keď som mal vzdelanie, poznatky a štvrťstoročné skúsenosti, myslím si, že môj úsudok v tejto veci by mal mať väčšiu hodnotu, ako keď som učenie prijal ako zelenáč.

Až v posledných rokoch som sa dostal k prvým adventistickým dokumentom, ktoré ukazujú, ako teraz popierajú to, čo kedysi učili. Tie sú teraz buď zatajené alebo sa držia mimo pozornosti, takže nikto z tisícok z nich nevie alebo nechce veriť, že niekedy existovali. Moje pochybnosti o tomto systéme sa u mňa neobjavili naraz a jasne. Bolo dobre známe, že za posledné desiatky rokov, čo som bol s nimi, ma tieto veci veľmi trápili. Postupne, rok po roku, sa objavovali a hromadili dôkazy, až napokon prevážili nad doktrínou, a potom som ju neochotne a so smútkom musel opustiť a zrieknuť sa jej. Boh ľutuje dušu, ktorá musí prejsť tým, čím som prešiel ja, aby som bol úprimný a došiel k svojmu presvedčeniu o pravde.

POZÍCIE, KTORÉ SOM ZASTÁVAL, KEĎ SOM OD NICH ODCHÁDZAL.
Napriek tomu, že všetci dobre vedeli, že mám často vážne pochybnosti o ich viere, akonáhle som sa opäť vzchopil, zakaždým ma okamžite postavili dopredu a postavili ma do najdôležitejšej práce. Brat Butler hovorí: "Nepochybne by bol [zvolený do dôležitého úradu], keby nebol
preukázal v toľkých prípadoch svoju neistotu. Jeho schopnosti by to boli ospravedlnili." Review and Herald Extra, 22. novembra 1887.
Predpokladajme teraz, že by som bol človekom hľadajúcim funkciu, ktorému by viac záležalo na funkcii a postavení než na pravde a svedomí, čo by som urobil? Išiel by som rovno ďalej predstierajúc, že som plný viery a že som v súlade s nimi. Namiesto toho som však znova a znova išiel priamo k ich vplyvným mužom, bratovi Whiteovi, Butlerovi, Haskellovi atď., a povedal som im svoje pochybnosti. Nechajte úprimných mužov posúdiť moje pohnútky.

V deň, keď som od nich odišiel, som zastával tieto pozície:
- Bol som učiteľom teológie na ich kolégiu v Battle Creek, kde som mal triedu s takmer dvesto najlepšími mladými ľuďmi;
- bol som zástupcom šéfredaktora časopisu Gospel Sickle;
- písal som lekcie pre všetky ich sobotné školy na celom svete;
- mal som na starosti asi osemnásť zborov v Michigane;
- bol som členom výkonného výboru Medzinárodnej Sabbath School Association,
- bol som členom výkonného výboru sobotnej školy Michiganskej únie
- a na poslednom zasadnutí generálnej konferencie som bol predsedom Medzinárodnej sobotnej školy v Michigane a členom deviatich rôznych výborov, z ktorých viaceré boli dôležité výbory Generálnej konferencie ako napríklad výbor pre rozdeľovanie pracovníkov po celom svete, teologický výbor, výbor pre táborové stretnutia, výbor pre špeciálne študijné kurzy v našej škole a zdokonalovanie služby atď.

Tento zoznam ukazuje, čo si mysleli o mojich schopnostiach. Práve som vydal novú brožúru "Kritické poznámky", z ktorej po mojom odchode vytlačili náklad 10 000 kusov. Ostatné moje diela prepracovali, moje meno vynechali, a stále ich používajú. Prečo by mali znovu tlačiť moje diela, keď som ich opustil a zriekol sa toho, čo učia? Teraz hovoria že moje spisy sú bezvýznamné a bezcenné. Ale kým som bol u nich, vydali viac ako dvadsať rôznych mojich prác a rozšírili ich státisíce, niekoľko z nich preložili do iných jazykov, a zaplatili mi za ne stovky dolárov. Zvláštne, že som sa naraz stal takým hlúpym, a moje spisy také bezcenné. Každý môže pochopiť, že je to len zo zaujatosti voči mne.
Brat Smith v Odpovediach Canrightovi, strana 25, hovorí, že som ich opustil v čase, keď im môj odchod priviedol do väčších ťažkosti, ako keby to bolo inokedy. Tu priznáva, že som sa stával pre nich čoraz užitočnejším, a všetci vedia, že som bol. V čase, keď som odišiel, som dostával vyšší plat ako kedykoľvek predtým a so všetkými som mal priateľské vzťahy.
Všetci vedúci muži ako Butler, Haskell, Smith atď. boli mojimi vrelými osobnými priateľmi, boli pripravení urobiť všetko, čo bolo v ich silách, aby mi pomohli. Keby som túžil po funkcii, alebo lepšej pozícii, stačilo, aby som išiel bez zaváhania ďalej, a pozície by mi prichádzali rýchlejšie ako by som ich dokázal obsadiť. Ale ak by som ich opustil, kam by som mohol ísť? Čo by som mohol robiť? Ako by som sa mohol vôbec uživiť? Vyžadovalo si to všetku odvahu a vieru v Boha, aby som to riskol.
Stálo ma to strašný boj a veľkú obeť, pretože som musel opustiť všetkých svojich celoživotných priateľov, milované nádeje mojej mladosti, celú prácu môjho života, všetky prostriedky môjho živobytia, všetky čestné posty, ktoré som zastával, a strhol som na seba potupu, nenávisť a prenasledovanie. Musel som začať život odznova, medzi cudzími ľuďmi, s nevyskúšanými metódami, neistý kam ísť a čo robiť.

Nikto, kto to neskúsil, nikdy nepochopí, aký strašný boj si to vyžaduje. Práve strach z toho všetkého drží mnohých aj keď sú nespokojní, tam kde sú. Viem, že je to tak, lebo mnohí sa mi s tým priznali, a predsa zostali tam, kde boli. Každý, kto je úprimný a spravodlivý, ľahko pochopí, že vlastné záujmy a osobné ambície by ma držali pri nich. Akonáhle som ich však opustil, hoci som odišiel potichu a a nechal som ich úplne na pokoji, a dokonca som sa o nich vyjadril priaznivo, okamžite mi pripísali všelijaké zlé pohnútky, podlé hriechy a ctižiadostivé zámery. Zdalo sa, že považujú za svätú povinnosť vyhodiť do vzduchu moju povesť a zničiť môj vplyv, ak je to možné. Označovali ma prívlastkom "odpadlík".
Prirovnávali ma k Baalamovi, Kórachovi, Dátanovi a Abiramovi, k Judášovi, Démasovi a k celému zoznamu záporných postáv. Nebol mi priznaný ani jeden čestný alebo slušný motív. Rozširovali sa tie najpodlejšie a najzlomyseľnejšie správy o tom, čo som urobil alebo povedal - o veciach, na ktoré by som sa neodvážil ani pomyslieť. A predsa boli všetky horlivo prijímané ako nepochybná pravda. Ale ja som to očakával, lebo tak sa zaobchádza so všetkými, ktorí sa ich odvážia opustiť a dokážu, že mali na to dôvod.

Počas dvadsiatich rokov, odkedy som od nich odišiel, ma neustále sledovali špióni, ktorí sledovali a nahlasovali každú aj najmenšiu vec, ktorú som povedal alebo urobil, aby ju, ak to bolo možné, obrátili na zlo. To oni rozširujú až na kraj sveta a vracia sa to ku mne v novinách a listoch. Vydali štyri rôzne publikácie proti mne a pani Whiteová mi vo svojom poslednom "zjavení" venovala tri články! Že som úplne bezvýznamný, že som nikdy nič nedokázal, že som "kyslé hrozno“. Vo veľkom sa o tom písalo, že som bol zasiahnutý strašnou chorobou, rozbil som svoju cirkev, bol som vylúčený z denominácie, a ešte viac a pod., čo Pán vidí a posúdi. Pastori všetkých cirkví a verejní muži museli urobiť písomné vyhlásenia, aby sa postavili týmto útokom.
Niekedy sa mi to zdalo ťažké znášať, ale s vedomím, že som mal pravdu, som mal milosť a trpezlivosť pokračovať v práci a zvyšok prenechať Bohu a priateľom.
Neustále dostávam listy zo všetkých častí krajiny, v ktorých adventisti tvrdia, že som požiadal, aby som bol prijatý späť medzi nich! Budú to hlásiť až do mojej smrti a ešte dlho potom. Táto kniha bude mojou odpoveďou. Sú si takí istí, že Božie prekliatie bude prenasledovať všetkých, ktorí ich opustia. Sú si istí, že sa stanú neveriacimi alebo sa k nim vrátia, nedokážu sa zmieriť s tým, že by to mohlo byť inak.

PRÍKLAD LISTU
Glenwood Springs, Colo., March 29, 1889
D.M. Canright, Otsego, Mich.:
Môj drahý priateľ a brat: Keby mi úder blesku vytrhol vlasy z hlavy, nebol by som viac prekvapený, ako som bol dnes, keď som dostal do rúk tvoju brožúru s názvom "Židovský sabat". Roky som o tebe čítal, predával tvoje cenné diela a kázal "Tretie anjelské posolstvo".
Teraz sa ťa chcem spýtať, ako sa k tebe naši ľudia správajú? Podľa mojich informácii si bol veľkým obľúbencom a bol si citovaný viac ako ktokoľvek iný, kto bol tak blízko vedenia. Obracajú sa na teba tak tvrdo ako na Snooka? Predpokladám, že tvoj skvelý výskum a celoživotné štúdium danej témy je poznačený tým, že si zaradený medzi padlých anjelov.
F.A.B.


VYSVÄTENÝ ZA BAPTISTICKÉHO KAZATEĽA
19. apríla 1887 som bol v Otsegu v Michigane, kde som žil osem rokov, vysvätený za kazateľa baptistickej cirkvi, a to mimoriadne početnou radou, zloženou z niekoľkých najschopnejších kazateľov únie.
V denníku Otsego Union z toho dňa sa píše: "Prítomní boli pravidelne menovaní delegáti z baptistických zborov v Grand Rapids, Kalamazoo,Plainwell, Three Rivers, White Pigeon, Allegan, Battle Creek, Paw Paw, Hickory Corners, Prairieville a Otsego. Za moderátora rady bol zvolený pastor A.E. Mather, D.D., z Battle Creeku a za predsedu rady pastor T.M. Shanafelt, D.D., z Three Rivers. Program bol nasledovný: Čítanie H. A. Rose z Kalamazoo; modlitba pastor D. Mulhern, Dr., z Grand Rapids; vysväteniepastor Kendall Brooks, D.D., prezident Kalamazoo College; modlitba pri vysvätení pastor M.W.Haynes z Kalamazoo, vkladanie rúk pastor H. B. Taft z White Pigeon, pastor E. A. Gay zAllegan a pastor H. A. Rose z Kalamazoo; prijatie do spoločenstva pastor T. F. Babcock z Prairieville; poverenie pastor L. B. Fish z Paw Paw; poverenie pre cirkevpastor I. Butterfieldaz Grand Rapids.“
"Pastor D. M. Canright bol teda plne uznaný početnou a reprezentatívnou radou za riadneho baptistického kazateľa a pastora baptistického zboru v Otsegu."

Nikdy som neľutoval, že som odišiel od adventistov, ani na chvíľu som nemal najmenšiu túžbu vrátiť sa.

mikim
Príspevky: 2262
Dátum registrácie: 06 Júl 2016, 22:44
Kontaktovať používateľa:

Re: Kapitola 2

Neprečítaný príspevok od používateľa mikim »

...V tomto čase bolo už roky vo všetkých našich veľkých zhromaždeniach počuť sťažnosti Jamesa Whitea na jeho bratov. Ani jeden vedúci muž neunikol - Andrews, Waggoner, Smith, Loughborough, Amadon, Cornell, Aldrich, Walker a množstvo ďalších bolo ponížených pred ostatnými. Niekoľko hodín a nespočetne veľakrát som sedel v zhromaždeniach a počúval Jamesa Whitea a jeho manželku, ako odsudzujú týchto mužov, až som mal pocit, že v nich zostalo len málo ľudskej dôstojnosti.

Kecy kecy a žádný konkrétni příklad neuvedl jak EGW a její muž ponižují druhé.

mikim
Príspevky: 2262
Dátum registrácie: 06 Júl 2016, 22:44
Kontaktovať používateľa:

Re: Kapitola 2

Neprečítaný príspevok od používateľa mikim »

...Mohol by som uviesť oveľa viac, aby som ukázal, ako málo si hlavní predstavitelia navzájom dôverovali.

Neuvedl nic konkrétně a zase samé blaboly.

Nicméně dnes se také mnozí nemají ve všech církvich rádi a navzájem se pomlouvají, takže by to nebylo nic nového v porovnání s dnesni církvi.

mikim
Príspevky: 2262
Dátum registrácie: 06 Júl 2016, 22:44
Kontaktovať používateľa:

Re: Kapitola 2

Neprečítaný príspevok od používateľa mikim »

...Nikdy som neľutoval, že som odišiel od adventistov, ani na chvíľu som nemal najmenšiu túžbu vrátiť sa.

No vidíš odešel jsi a neštěkl po tobě ani pes :).

Neregistrovaný

Re: Kapitola 2

Neprečítaný príspevok od používateľa Neregistrovaný »

Mikim si obyčajný chudák

Neregistrovaný

Re: Kapitola 2

Neprečítaný príspevok od používateľa Neregistrovaný »

mikim napísal: 25 Mar 2023, 13:43 ...Nikdy som neľutoval, že som odišiel od adventistov, ani na chvíľu som nemal najmenšiu túžbu vrátiť sa.

No vidíš odešel jsi a neštěkl po tobě ani pes :).
Mikime, jsi ty pokřtěný člen církve Adventistů sedmého dne?

mikim
Príspevky: 2262
Dátum registrácie: 06 Júl 2016, 22:44
Kontaktovať používateľa:

Re: Kapitola 2

Neprečítaný príspevok od používateľa mikim »

Neregistrovaný napísal: 25 Mar 2023, 15:28
mikim napísal: 25 Mar 2023, 13:43 ...Nikdy som neľutoval, že som odišiel od adventistov, ani na chvíľu som nemal najmenšiu túžbu vrátiť sa.

No vidíš odešel jsi a neštěkl po tobě ani pes :).
Mikime, jsi ty pokřtěný člen církve Adventistů sedmého dne?
Ne nejsem členem žádné církve.

mikim
Príspevky: 2262
Dátum registrácie: 06 Júl 2016, 22:44
Kontaktovať používateľa:

Re: Kapitola 2

Neprečítaný príspevok od používateľa mikim »

Neregistrovaný napísal: 25 Mar 2023, 14:47 Mikim si obyčajný chudák
A ty jseš jen obyčejný neregistrovaný.

host

Re: Kapitola 2

Neprečítaný príspevok od používateľa host »

mikim napísal: 25 Mar 2023, 16:58
Neregistrovaný napísal: 25 Mar 2023, 14:47 Mikim si obyčajný chudák
A ty jseš jen obyčejný neregistrovaný.
Ty jsi snad nadobyčejný?

Neregistrovaný

Re: Kapitola 2

Neprečítaný príspevok od používateľa Neregistrovaný »

mikim napísal: 25 Mar 2023, 16:57
Neregistrovaný napísal: 25 Mar 2023, 15:28
mikim napísal: 25 Mar 2023, 13:43 ...Nikdy som neľutoval, že som odišiel od adventistov, ani na chvíľu som nemal najmenšiu túžbu vrátiť sa.

No vidíš odešel jsi a neštěkl po tobě ani pes :).
Mikime, jsi ty pokřtěný člen církve Adventistů sedmého dne?
Ne nejsem členem žádné církve.
A nepřijde ti Divné Mikime, že tu trávíš hooodně času a energie bojováním za nějakou představu správného a učení a církve a prorokyně EGW této církve, ale přitom k nim ani nepatříš?

Neni to schizofrenie?
Myslím tím rozdvojení mysli proti sobě - na jednu stranu si nedáš pokoj aby tu oblast života vypustil, musíš tu být psát, tapetovat, obhajovat, napadat kritiky.
Ale na druhou stranu nemáš potřebu se k nim viditelně přidat jako jejich člen.

Mě to divné přijde.
Pochopil bych, kdybys býval členem a pro nějaké radikální neshody by ses stal bývalým členem.
Ale takhle?

Vždyť takhle to co na tebou obhajované církvi nemáš rád (desátky tuším např. a platy kazatelů co nemluví ,,pravou" jádrovou věrouku) nemůžeš nijak změnit.

Měnit to můžeš přece hlavně jako člen.

Jestliže člen být nechceš neznamená to že jsi vlastně nad změnou v církvi zlomil hůl a nemáš naději že bys něco změnil a dokázal?

Proč potom bojuješ s těmi, kteří tuhle snahu mají jako členové?

Napísať odpoveď

Kto je prítomný

Užívatelia prezerajúci toto fórum: Žiadny pripojení užívatelia a 1 neregistrovaný