Aleš Franc: HISTÓRIA A TEOLÓGIA ADVENTIZMU

Rozsiahlejšie články s diskusiou.
hte12

Aleš Franc: HISTÓRIA A TEOLÓGIA ADVENTIZMU

Neprečítaný príspevok od používateľa hte12 »

Diplomová práca autora o adventizme.
Záverečné slová práce: " ...jsem přesvědčen, že bude třeba ho odmítnout jako učení odporující jak biblickému pravověří, tak křesťanské ortopraxi."
http://www.apologet.cz/files/attachment ... c_2012.pdf

DWy

Re: Aleš Franc: HISTÓRIA A TEOLÓGIA ADVENTIZMU

Neprečítaný príspevok od používateľa DWy »

K uvedenej práci A. Francla napísal recenziu (kto iný ako) Roman Mach, jeho práca je v prílohe. Zaujala ma tam táto veta:
"Pokud chceme odpovědět, pak co nejčestněji, odpovědně, přinejmenším na téže úrovni odbornosti a věcnosti, a to s klidem, respektem k odlišnému názoru a právu na něj, a věřím, že i s ochotou ke kritické sebareflexi a náhledu na naše vlastní problémy a slabé stránky."
Oceňujem, že R. Mach otvorene hovorí o tom, že aj my ako cirkev máme slabé stránky. To sa bežný člen vo zbore len tak ľahko nedozvie. Všade sa dozvedáme len to, akí sme super a najlepší. Všetko naše učenie je úplne biblické a plne dokázateľné, a kto to takto nechápe, tak je šelma a nebude spasený.
Ďakujem, Roman, za tento malý príspevok k realistickému pohľadu na našu cirkev.
Prílohy
Mach_recenze_Historie_a_teologie_adventismu_07_2016.pdf
(1.08 MiB) 584 stiahnutí

Neregistrovaný

Re: Aleš Franc: HISTÓRIA A TEOLÓGIA ADVENTIZMU

Neprečítaný príspevok od používateľa Neregistrovaný »

Podobně se br.Mach, podle mně čestně, vyjádřil v již diskutované odpovědi TS:
http://acos.tym.sk/post2145.html#p2145

mikim
Príspevky: 2262
Dátum registrácie: 06 Júl 2016, 22:44
Kontaktovať používateľa:

Re: Aleš Franc: HISTÓRIA A TEOLÓGIA ADVENTIZMU

Neprečítaný príspevok od používateľa mikim »

DWy napísal:K uvedenej práci A. Francla napísal recenziu (kto iný ako) Roman Mach, jeho práca je v prílohe. Zaujala ma tam táto veta:
"Pokud chceme odpovědět, pak co nejčestněji, odpovědně, přinejmenším na téže úrovni odbornosti a věcnosti, a to s klidem, respektem k odlišnému názoru a právu na něj, a věřím, že i s ochotou ke kritické sebareflexi a náhledu na naše vlastní problémy a slabé stránky."
Oceňujem, že R. Mach otvorene hovorí o tom, že aj my ako cirkev máme slabé stránky. To sa bežný člen vo zbore len tak ľahko nedozvie. Všade sa dozvedáme len to, akí sme super a najlepší. Všetko naše učenie je úplne biblické a plne dokázateľné, a kto to takto nechápe, tak je šelma a nebude spasený.
Ďakujem, Roman, za tento malý príspevok k realistickému pohľadu na našu cirkev.
K čemu je nám malý príspevok? Když jsme se celkem nic nedozvěděli?

…„Mechanické čtení se zde (stále str. 48) dále projevuje Francovým tvrzením o tom, že lidské přitakání na Boží „vysvětlování se“ by do spasení mělo vnášet semipelagianismus (lidskou „spolupráci“). Ano, se semipelagianismem sice máme v adventismu zkušenost, zejména z určitých konkrétních minulých období a v proudu tzv. „historického adventismu“ – to je však docela jiný příběh. (str. 7)

Nejlepší a jedinou správnou pravdu mají dnes už asi jen a pouze historičtí adventisté, kteří se drží prvotní pravdy, které věřili zakladatelé církve od roku 1863. Jsou to pak dnes zejména dnešní kazatelé jako např. Mgr. Roman Mach, kteří uvěřili bludům, které převzali od evangelikálů a tyto vnášejí a zamořují tím celou církev adventistů sedmého dne. Tento kazatel R. Mach v Praze na konferenci o Teologickém napětí naznačil, kudy by se měla naše ubírat v dnešních dnech: „…upravit pravdu na evangelikální…, snahy o revitalismus – oživování doby průkopníků jsou zaměřené jen na okamžitý efekt…, apod.

…Když významní představitelé amerického evangelikanismu Donald Grey Barnhouse a Walter Martin, jejichž jména zůstávají v této souvislosti dodnes známá, posuzovali v padesátých letech evangelikálně-křesťanskou příslušnost adventismu z evangelikálních pozic, což je i Francovo téma, činili tak zřejmě s výraznou snahou o nestrannost.

…Na straně adventismu to dalo podnět k vydání knihy Questions on Doctine (1957)…

…“Středový“ adventismus, který se od oněch bouřlivých dob hlásí k dnes již proslulé knize Questions on Doctrine (1957) tedy Barnkouse a Martin ve výsledku (1960) rozeznali ve zde sledovaném smyslu pozitivně. (vše str. 13)

…Na straně adventismu tehdy došlo k dramatickému prohloubení teologické plurality. Systematici jako Edward Happenstall a Hans LaRondelle poté vytyčili evangelikálnější kurz „středující“ adventistické teologie. Pro ty proudy adventismu, které odmítly knihu Questions on Doctrine jako charakterizující naši teologii (tak zejména andreasovský „Historický adventismus“), přitom skutečně může platit, že přinášejí „jiné evangelium“ – mají totiž svou vlastní christologii a soterologii.(str. 13-14).

Tolik několik odstavců totálních keců Mgr. R. Macha. Tady je zřetelně vidět, kam tento pán chce posunout naší česko-slovenskou církev adventistů sedmého dne směrem ke zhoubnému evangelikalnějšímu středového adventismu přijjimající mnohé falešné učení z proslulé knihy Questions on Doctrine. Naštěstí on nic určovat nemůže, protože vedení církve je v USA a to se drží dnes striktně historického adventismu vč. jejího předsedy T. Wilsona.

Tady si všichni kdo to neznají přečtěte co napsal M. L. Andreasen o falešném učení knihy Questions on Doctrine, jak vznikla a udělejte si na celou záležitost vlastní závěr. Můj je zcela kritický a je v ní i spoustu falešných doctrine se kterými nelze v žádném případě na základě Písma souhlasit!

http://www.zrajedoraje.cz/priloha-cislo ... sy-cirkvi/


…Nutno ovšem přiznat, že postoje nikoli středové, směřující k fundamentalismu a radikalismu, kterým žel bývá v současnosti v našem prostředí propůjčována oficiální podpora nebo alespoň „střecha“, do prostoru hereze opakovaně přesahují (tyto vnitřní rozdíly však Franc nereflektuje).

No tys tomu Machu zase dal, já jsem stejně jako např. Prof Dr. Walter Veith fundametalista, tzn. ten, který věří základu ( od slova fundament) stejně jako věří Ted Wilson – předseda naší celosvětové církve, tady není nic „propůjčováno“ ze strany vedení církve tady je daný oficiální kurz směřování církve a tím je jen a pouze historický adventismus. Pokud se ti v naší takto věřící historické církvi nelíbí seber si saky paky a můžeš jít. Nikdo tě tady nedrží. Ještě mluvit o pravdě, které věřili historičtí adventisté jako o herezi. To je fakt drzost a do nebe volající.

Současní čeští adventističtí kazatelé tíhnoucí k evangelikanismu a do náruče ekumeny nám o nás historických adventistech a jejich poznávání PRAVDY pověděli na konferenci o teologickém napětí v Praze např. toto:

Br. Duda: „Tragédie je, že se energie na pravdu vydává více než na nové učedníky“
„Dnes si už nelze vystačit s adventismem zdravého rozumu a náboženským obrozenectvím 19. Století“

„Adventismus se rozvinuů v aktivní evangelikální proud. Dizerfikace adventismu je nevyhnutelná“

Jo br. Dudo, nejdříve je třeba si prvadu ujasnit, než s ní budeš seznamovat nové učedníky, k čemu nám budou noví učedníci s nepřesnou či dokonce falešnou pravdou, kterou je naučíte vy tzv. evangelikální „kazatelé“? Naopak dnes si zcela a jen můžeme vystačit s historickým adventizmem 19. století. Novodobé falešné pravdy opravdu nepotřebujeme, takže uděláte nejlépe, když si je si je necháte pro sebe, jen tak nenapácháte tolik škod a odchodů z církve, kvůli Vašemu falešnému podání pravdy.

Dr. Daniel Horničář: „Soustředění pouze na poznání, správnou věrouku, může vést k duchovnímu odpadnutí…“


No to určitě ty mluvko, naopak pouze správné poznání pravdy nevede k duchovnímu úpadku, a možného odchodu z církve, ale vede k jednoznačně k Bohu.

Michal Balcar: „Vnášet do tohoto prostředí při prvních kontaktech zvěsti o znamení šelmy, o tom, který den bohoslužby je ten pravý nebo která církev je lepší, horší…“

Jo nejlépe bude je pozvat na „pivo“ a povykládat si nejdřív o nich a jejich rodině a co je trápí jak to dělají Svědkové Jehovovi, že?…

Jan Dymáček: „Extrémisté (pozn. rozumějte historičtí adventisté) svou vůli vydávají za vůli Boží, důsledkem je rozpad manželství, ohánějí se EGW a jejími výroky vytrženými ze souvislosti, dokáží rozbít celé sbory."

„Oni kdyby se zavřeli tak kde se scházejí na týden, tak se tam navzájem pozabíjejí“


Vždycky jsem si myslel, že J. Dymáček je solidní kazatel, ale musím konstatovat vzhledem k tomu co prohlásil, že je to šašek. O žádném rozbitém sboru, ve kterém jsou přítomní historičtí adventisté dodnes nevím. Naopak ti co se 2x za rok sejdou mimo naší církev, aby tam studovali Slovo Boží a důležité pravdy na které současná církev z vysoka kašle, mají mezi sebou velmi dobré vztahy a panuje tam mnohem duchovnější atmosféra něž v kterémkoliv našem sboře. Takže zase jen lež od pana kazatele. Co jiného nebo dobrého lze od takových kazatelů tíhnoucích k envangelikalismu a ekumenismu –jako zlaté střední cestě čekat že?

…Obávám se, ale, že rychlé a pamfletovitě-razantní odezby (Kábrt) nám škodí.(str. 18)
No děkujme takovým bratrům, jako jsou T. Kábrt a podobní, kteří se nebojí ozvat a napsat svůj názor, který není ani omylem razantní, to si může každý přečíst a zhodnotit:
http://www.apologet.cz/?q=articles/id/4 ... adventismu
Kazatelé jako R. Mach spí a nepíšou nic, a když něco napíšou jako tuto recenzi, tak tam není dohromady nic na co by přímo reagovali a dopodrobna rozebrali argumenty A. France, ale na to asi pánové nemají, to by němělo 19 stran, ale minimálně 150. A kdo by jim to zaplatil, že?

Milan
Príspevky: 432
Dátum registrácie: 07 Aug 2016, 05:26
Kontaktovať používateľa:

Re: Aleš Franc: HISTÓRIA A TEOLÓGIA ADVENTIZMU

Neprečítaný príspevok od používateľa Milan »

Mám za to, že některé příspěvky velmi dobře odkrývají kromě formální reakce na text také způsob uvažování i principy jednání pisatelů.
Převyprávím do prostředí adventizmu jeden vtip.
V sobotu se potkají na břehu řeky u mostu dva slušně oblečení muži. "Dobrý den, kam jdete?" "Do shromáždění Božího lidu."A jaké církve?" " Adventní". "Prvního nebo sedmého dne?" "Sedmého." "Požehnanou sobotu, milý bratře. Uznáváš spisy Ducha prorockého?" "Ano.""Výborně. A učení o službě ve svatyni, roku 1844 a soudu?" "Ano." "To je skvělé. Zavrhuješ bludy Desmonda Forda?" "Ano." "Jsem rád, že si rozumíme. Věříš ve stvoření v šesti doslovných dnech, zakončených sedmým dnem sobotou, před asi šesti tisíci lety? "Samozřejmě." "Snažíš se dosáhnout dokonalosti charakteru před II.příchodem Pána Ježíše, jak nám vysvětloval bratr Andreasen?" "Ne tomu nevěřím, to je zcestné." "Zhyň ty prokletý heretiku", s těmito slovy tazatel svrhl společníka z mostu...

ambassador
Príspevky: 2689
Dátum registrácie: 26 Jan 2016, 18:25
Kontaktovať používateľa:

Re: Aleš Franc: HISTÓRIA A TEOLÓGIA ADVENTIZMU

Neprečítaný príspevok od používateľa ambassador »

Někdy je dobré být obeznámen s tím, jak nás vnímají ti druzí. Uvedenou knihu vlastním a neuškodí nikomu, když si ji přečte.

Dušan Seberíni
Príspevky: 358
Dátum registrácie: 18 Apr 2016, 22:35
Kontaktovať používateľa:

Re: Aleš Franc: HISTÓRIA A TEOLÓGIA ADVENTIZMU

Neprečítaný príspevok od používateľa Dušan Seberíni »

ambassador napísal:Někdy je dobré být obeznámen s tím, jak nás vnímají ti druzí. Uvedenou knihu vlastním a neuškodí nikomu, když si ji přečte.
Áno.

Doporučoval by som všetkým neoblomným ctiteľom EGW pozrieť si aspoň letmo na konci knihy PRÍLOHY.
Menovite
  • Podobnosti ve zprávách a poselstvích (EGW a Joseph Smith)
    Příklady srovnání ukázek z děl Ellen Whiteové a jiných spisovatelů
    Příklady struktury knihy E.G. Whitové „Patriarchové a proroci“ a Edersheimovy Biblické historie
Potom (možno) niektorí prehodnotia ten rýdzo adventistický pojem "duch prorocký" ...

ambassador
Príspevky: 2689
Dátum registrácie: 26 Jan 2016, 18:25
Kontaktovať používateľa:

Re: Aleš Franc: HISTÓRIA A TEOLÓGIA ADVENTIZMU

Neprečítaný príspevok od používateľa ambassador »

Uvedenou knihu jsem prostudoval a došel jsem k závěru, že není určena k tomu, aby jsme se některou myšlenkou "mlátili po hlavách".
Autor knihy v závěru úvádí důvod, proč knihu sepsal. On sám v několika případech používá slovo "domnívám se" a tím ukazuje, že nepovažuje svou knihu za dokonalý zdroj pravdy.
Taktéž používá jiné zdroje informací a samotné citáty z mnohem delšího vyjádření mohou a nemusí zavádět.
Každopádně kniha je přínosem pro adventismus.

Milan
Príspevky: 432
Dátum registrácie: 07 Aug 2016, 05:26
Kontaktovať používateľa:

Re: Aleš Franc: HISTÓRIA A TEOLÓGIA ADVENTIZMU

Neprečítaný príspevok od používateľa Milan »

Doporučuji reflexi práce A.France z pera Romana Macha (http://mpavlik.casd.cz/wp-content/uploa ... 7-2016.pdf)

Adam Zvolenský
Príspevky: 1
Dátum registrácie: 12 Apr 2018, 09:07
Kontaktovať používateľa:

Re: Aleš Franc: HISTÓRIA A TEOLÓGIA ADVENTIZMU

Neprečítaný príspevok od používateľa Adam Zvolenský »

Čítal som diplomovú prácu PharmDr.et ThDr. et Mgr. Aleša Franca, Ph.D,. Th.d. Po prvom prečítaní som zistil, že ani jeden bod vierouky adventistov nie je Biblicky. Potom som ju prečítal druhy raz a nahnevalo ma to. Potom som to prečítal tretí raz a ukľudnil som sa, lebo je viac ako zrejme, že tá práca je mimo misu a to nie len teologicky ale aj logicky. Som veľmi prekvapený začo môže človek získať titul, ale čudujem sa aj konzultantovi, ktorý to posudzoval, alebo neposudzoval a možno to ani nečítal. Ku každému vieroučnému bodu je na konci dodaný sarkasticky, ironický alebo až dehonestujúci komentár.

Prikladám jeden príklad za všetky:

3.9.4 Neděle namísto soboty
"Je možná s podivem, že někteří zemi, která má jen krátkou historii a vznikla na křesťanských základech, považují za tak stěžejní zlo, aby ho Bible reflektovala v tak odpudivých barvách." citát Aleš Franc

Agresia USA, zločiny a vyvražďovanie národov. Zoznam, z ktorého Vám môže byť aj špatne.
http://panobcan.sk/agresia-usa-zlociny- ... aj-spatne/

Zoznam hlavných amerických intervencií, tajných operácií a rôznych vojnových zločinov.

Za účelom utvrdenia a udržania ich "práva" na vykorisťovanie iných národov, Spojené štáty sa pravidelne uchyľovali k extrémnemu násiliu, a najmä vojenskému. Tu je zoznam známych ozbrojených intervencií a iných trestných činov. Samozrejme nie je úplný, ale môžeme tvrdiť, že lepší asi nie je.
Len v rokoch 1661-1774 bol z Afriky do USA dovezený asi jeden milión živých otrokov a viac ako deväť miliónov zomrelo po ceste. Príjmy otrokárov z tejto operácie v cenách polovice 18. storočia boli najmenej 2 miliardy dolárov, čo na tú dobu bola astronomická suma.
1622 - Americké vojny začínajú prvým útokom na indiánov v roku 1622 v Jamestowne, potom nasledovala vojna s indiánmi (Algonquin) v Novom Anglicku v rokoch 1635-1636 a vojna v rokoch 1675-1676, ktorá skončila zničením takmer polovice miest v Massachusetts. Ďalšie vojny a potýčky s indiánmi pokračovali až do roku 1900. Američania zničili asi 100 miliónov indiánov, čo sa dá plnoprávne považovať za genocídu, výrazne prevyšujúcu masové vraždenie židov Hitlerom (4 - 6 miliónov obetí).
Od roku 1689 do roku 1763 sa uskutočnili štyri hlavné imperiálne vojny, do ktorých bolo zapojená Anglická a jej severoamerické kolónie, rovnako ako francúzska, španielska a holandská ríša. Od roku 1641 do roku 1759 bolo 40 vzbúr a 18 vnútorných konfliktov medzi osadníkmi, päť z nich dosiahlo úroveň povstania. V roku 1776 začala vojna za nezávislosť, ktorá skončila v roku 1783. Druhá vojna proti Anglicku v rokoch 1812-1815 posilnila nezávislosť, zatiaľ čo 40 vojen s indiánmi v rokoch 1622 - 1900 vyústilo v získaní miliónov akrov pôdy.
1792 - Američania bojujú s indiánmi o Kentucky
1796 - Američania bojujú s indiánmi o Tennessee
1797 - Ochladenie vzťahov s Francúzskom potom, čo loď US Delaware útočia na civilné loď Croyable; vojnové strety pokračujú až do roku 1800.
1800 - Otrocká vzbura vedená Gabrielom Prosser vo Virgínii. Asi tisíc ľudí bolo povešaných, vrátane samotného Prossera. Sami otroci nezabili jediného človeka.
1803 - Američania bojujú s indiánmi o Ohio
1803 - Louisiana. V roku 1800, Španielsko podľa tajnej zmluvy odovzdá Francúzsku bývalú (až do roku 1763) francúzsku kolóniu Louisianu. Namiesto toho sa Napoleon zaviazal španielskemu kráľovi Karolovi IV. odovzdať jeho synovci kráľovstva v Taliansku. Francúzski vojaci neboli schopní dobyť Louisianu, kde sa usadili Američania.
1805 - 1815 - USA viedli prvú vojnu v Afrike, na pobreží Stredozemného mora. V tom čase obchodníci Americkej republiky rozvinuli významný obchod s Osmanskou ríšou, kde nakupovali ópium za cenu okolo 3 $ za libru a predávali ho do čínskeho prístavu Cantone (Guangzhou) za 7 - 10 dolárov. Mnoho ópia aj predávali do Indonézie a Indie. V prvej tretine 19. storočia USA získali od sultána rovnaké práva a výsady v obchodovanie v Osmanskej ríši, ako u európskych mocností: Británie, Ruska a Francúzska. Následne Spojené štáty vstúpili s Britániou do boja za kontrolu ópiovým trhom východného Stredomoria. Po sérii vojen, v roku 1815, USA uvalili na severoafrické krajiny zaťažujúce zmluvy a zabezpečili svojim obchodníkom veľké peňažné príjmy. Neskôr, v 30. rokoch, sa Spojené štáty snažili získať od Neapolského kráľovstva Syrakúz, ako základňu, hoci tieto požiadavky boli neúspešné.
1806 - Pokus o americkú inváziu do Rio Grande, tj. Na územie patriace Španielsku. Vodcu, americký kapitán H. Pike, bol zajatý Španielmi a intervencia zlyhala.
1810 - Guvernér Louisiany Claiborne napadol na rozkaz prezidenta Spojených štátov španielske územie západnej Floridy. Španieli sa stiahli bez boja a oblasť dostala Amerika.
1811 - Otrocká vzbura vedená Charlesom (priezvisko otroci často nedostávali, rovnako ako ich nedostávajú psi). 500 otrokov sa vydalo do New Orleans a oslobodilo po ceste ďalších. Americkí vojaci zabili na mieste alebo povešali neskôr takmer všetkých účastníkov povstania.
1812 - 1814 - Vojna s Anglickom. Invázia do Kanady. "Horím túžbou pripojiť nielen Floridu na juhu, ale aj Kanadu (horná a dolná) na severe našej krajiny," povedal jeden z členov Snemovne reprezentantov, Felix Grundy. "Stvoriteľ sveta stanovil naše hranice na juhu u Mexického zálivu a na severe v oblasti večného chladu," ozval sa ďalší senátor Harpera. Čoskoro po príchode obrovského anglického loďstva Yankees boli nútení opustiť Kanadu. V roku 1814 sa Anglicku dokonca podarilo zničiť mnoho vládnych budov vo Washingtone, DC.
1812 - Americký prezident Madison nariadil generálovi Georgovi Matthewsovi obsadiť časť španielskej Floridy - ostrov Amelia a niektoré ďalšie oblasti. Matthews sa prejavil nebývalou krutosťou tak, že sa prezident snažil následne poprieť spoluúčasť.
1813 - Americkí vojaci obsadzujú bez boja španielsky záliv Mobile, španielski vojaci sa vzdávajú. Okrem toho obsadili Američania Markézy, okupácia trvala až do roku 1814.
1814 - Nájazd amerického generála Andrew Jacksona na španielsku Floridu, kde obsadil Pensacola.
1816 - Útok Amerických síl na Fort Nichols v španielskej Floride. Fort nepatril ani Španielom, ale uprchlým otrokom a indiánom z kmeňa Seminole, ktorí boli vyzabíjaní v počte 270.
1817 - 1819 - USA začali rokovania so Španielskom, oslabeným stratou radu kolónií, o kúpe východnej Floridy. 6. januára 1818, generál Andrew Jackson, ktorý mal obrovské plantáže, v liste prezidentovi Jamesovi Monroe predložil návrh na dobytie Floridy, a sľuboval ho vykonať do 60 dní. Skoro, bez toho aby sa čakalo na dokončenie rokovaní so Španielskom a bez získania jej súhlasu, americké sily pod vedením generála Jacksona prekročili južnej hranici Spojených štátov a zmocnili sa Floridy. Zámienkou pre inváziu na Floridu bolo prenasledovanie indiánskeho kmeňa Seminole, ktorý poskytoval útočisko utekajúcim černošským otrokom z plantáží (dva indiánske vodcu kmeňa Seminole generál Jackson oklamal a nalákal ich na americký delový čln, keď na neho vyvesil anglickú vlajku a potom ich brutálne popravil). Skutočným dôvodom pre americkú inváziu bolo zachytenie plantáži úrodnej pôdy na Floride z juhu USA, čo bolo odtajnené v debate v Kongrese v januári 1819 v správe zástupca vojenskej komisie Johnsona o vojne na Floride.
1824 - Invázia dvoch stoviek Američanov na čele s Davidom Porterom do Puerto Ricoského mesta Fajardo. Dôvodom bolo to, že krátko pred tým tam niekto urazil amerického dôstojníka. Predstavitelia mesta boli nútení oficiálne sa ospravedlniť za zlé správanie svojich obyvateľov.
1824 - Vylodenie amerických vojakov na Kube, ktorá bola vtedy španielskou kolóniou.
1831 - Povstanie otrokov vo Virgínii pod vedením kňaza Nata Turnera. 80 otrokov zabilo svojho otrokára a členov ich rodín (60 osôb), potom bolo povstanie potlačené. Okrem toho otrokári sa rozhodli o "preventívnom údere", aby sa zabránilo ďalšiemu povstania a zabili stovky nevinných otrokov v okolitých regiónoch.
1833 - Invázia do Argentíny, kde v tom čase došlo k povstaniu.
1835 - Mexico. USA, ktoré sa snažili zmocniť sa územia Mexika, využili nestabilnú politickú situáciu. Po spustení kolonizácie Texasu z počiatku 20. rokov, zinscenoval v roku 1835 povstanie texaských kolonistov, ktoré čoskoro vyústilo oddelením Texasu od Mexika a vyhlásením "nezávislosti".
1835 - Invázia do Peru, kde v tom čase prebiehali silné nepokoje.
1836 - Ďalšie invázie do Peru.
1840 - Invázia Američanov na Fidži, bolo zničených niekoľko dedín.
1841 - Po atentáte na Američana na ostrove Drummond (vtedy sa nazýval Upolu), tam Američania zničili mnoho dedín.
1842 - Jedinečný prípad. Nejaký T. Jones si zaumienil, že Amerika je vo vojne s Mexikom, a napadol so svojimi vojakmi polostrov Monterey v Kalifornii. Po zistení, že vojna v skutočnosti neprebieha, sa stiahol.
1843 - Americká invázia do Číny.
1844 - Ďalšie invázie Číny, potlačenie anti-imperialistického povstania.
1846 - Mexičania boli urazení kvôli strate Texasu, ktorého obyvatelia sa rozhodli pripojiť sa k Spojeným štátom v roku 1845. Hraničné spory a finančné nezhody zvýšili napätie. Mnoho Američanov verilo, že pre USA je "predurčené" natiahnuť sa cez celý kontinent od Atlantiku až k Tichému oceánu. Vzhľadom k tomu, že Mexiko nechcelo predať územie, niektorí americkí predstavitelia ho chceli dobyť. Prezident USA James K. Polk poslal vojakov do Texasu na jar roku 1846. V nasledujúcich dvoch rokoch boje prebiehali v Mexiku, Texase, Kalifornii a Novom Mexiku. Americké ozbrojené sily boli lepšie vyškolené, mali viac nových zbraní a účinnejšie vedenie, a tak bolo Mexiko porazené. Na začiatku roku 1847 bola Kalifornia pod kontrolou Spojených štátov. V septembri padlo Mexico City pod útokmi americkej armády. 2. februára 1848 Spojené štáty a Mexiko podpísali mierovú dohodu. V tejto zmluve sa Mexiko dohodlo s USA na predaji územia o rozlohe 500 000 štvorcových míľ za 15 miliónov dolárov.
1846 - Agresia proti Novej Granade (Kolumbia).
1849 - Americké námorníctvo sa vyskytovalo v blízkosti Smyrny, aby prinútilo rakúsku vládu prepustiť zatknutého Američana.
1849 - Ostreľovanie Indočíny.
1851 - Americké vojská sa vylodili na ostrove Johanna, aby potrestali miestnu vládu za zatknutie kapitána americkej lode.
1852 - Americká invázia do Argentíny počas ľudových nepokojov.
1852 - Japonsko. Ansejské dohody - nerovné zmluvy uzavretej v 1854-1858 USA a ďalšími mocnosťami s Japonskom v dobe Anse [celý oficiálny názov panovania (1854-1860) cisára Kome]. Tieto dohody ukončili viac ako dve storočia japonskej izolácie od vonkajšieho sveta. V roku 1852 poslala americká vláda do Japonska eskadru M. Perry, ktorý pomocou vyhrážania uzavrel 31. marca 1854 v Kanagawa prvej americko-japonskú zmluvu, ktorá otvorila americkým lodiam prístavy Shimoda a Hakodate bez nároku na obchodovanie. 14. októbra 1854 bola Japonskom podpísaná podobná dohoda s Anglickom a 7. februára 1855 s Ruskom. Americký generálny konzul T. Harris, ktorý prišiel do Japonska v roku 1856 pomocou hrozieb a vydierania urobil uzavretie novej, lukratívnej zmluvy pre USA 17. júna 1857, a o rok neskôr 29. júla 1858 nové otrocké obchodné dohody pre Japonsko. Podľa modelu americko-japonskej obchodnej dohody bola v roku 1858 podpísaná zmluva s Ruskom (19. augusta 1858), Veľkou Britániou (26. augusta 1858) a Francúzskom (9. októbra 1858). Ansejské dohody umožnili voľný obchod zahraničných obchodníkov s Japonskom a začlenili ho do sféry svetového obchodu, pretože umožnili cudzincom právo exteritoriality a konzulárne jurisdikcie, zbavili Japonsko colnej samostatnosti a uložili nízke dovozné clá.
1853 - 1856 - Anglo-americká invázia do Číny, kde si pomocou ozbrojených konfliktov vybojovali výhodné obchodné podmienky.
1853 - Invázia do Argentíny a Nikaraguy počas občianskych nepokojov.
1853 - Americká vojenská loď približuje do Japonska, aby ho donútila otvoriť svoje prístavy pre medzinárodný obchod.
1854 - Američania zničili nikaragujské mesto San Juan del Norte (Greytown), tým pomstili urážku Američana.
1854 - Spojené štáty sa pokúsili dobyť Havajské ostrovy. Dobytie Tigrieho ostrova v panamskej šiji.
1855 - Čata Američanov pod vedením Williama Walkera napadla Nikaraguu. Ten sa s podporou svojej vlády vyhlásil v roku 1856 prezidentom Nikarague. Americký dobrodruh sa snažil pripojiť Strednú Ameriku k Spojeným štátom a premeniť ju v otrockú základňu pre americké plantážnikov. Avšak, Spojené armády Guatemaly, Salvádoru a Hondurasu vyhnali Walkera z Nikaraguy. Neskôr bol zajatý a popravený v Hondurase.
1855 - Invázia Američanov na Fidži a Uruguaj.
1856 - Invázia do Panamy. Vzhľadom k enormnej úlohe panamskej šije, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty bojovali o jej ovládnutie, alebo aspoň o kontrolu. Británia, ktorá vlastnila rad ostrovov v Karibiku, rovnako ako časť Pobrežie moskytov, sa snažila udržať si svoj vplyv v Strednej Amerike. Spojené štáty v roku 1846 presadili u novej Granady zmluvu o priateľstve, obchodu a plavbách po morí, v ktorej sa zaviazali zaručiť suverenitu novej Granady nad panamskou šijou a zároveň získali rovnaké práva na použitie akejkoľvek trasy cez šiju a koncesiu na vybudovanie železnice cez ňu. Železnica, ktorej výstavba bola dokončená v roku 1855, priniesla posilnenie amerického vplyvu v panamskej šiji. Pomocou zmluvy z roku 1846, Spojené štáty systematicky zasahovali do vnútorných záležitostí novej Granady a opakovane sa uchyľovali k priamej vojenskej intervencii (1856, 1860 atď.). Zmluvy medzi Spojenými štátmi a Veľkou Britániou - Clayton-Bulwerská zmluva (1850) a Zmluva Haye-Paunsfota (1901) ešte viac posilnili pozíciu USA v Novej Granade.
1857 - Dve invázie do Nikaraguy.
1858 - Intervencie na Fidži, kde bola vykonaná represívna operácia za zabitie dvoch Američanov.
1858 - Invázia na Uruguaj.
1859 - Útok na japonský Fort Taku.
1859 - Invázia do Angoly počas občianskych nepokojov.
1860 - Invázia do Panamy.
1861 - 1865 - Občianska vojna. Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana, Texas, Virginia, Tennessee a Severná Karolína sa odtrhli od zvyšku štátu a vyhlásili sa za nezávislé štáty. Sever zaútočí akoby kvôli oslobodenie otrokov. V skutočnosti išlo ako vždy o peniaze - v podstate sa pohádali kvôli podmienkam obchodovania s Anglickom. Navyše sa našli sily, ktoré zabránili rozpadu krajiny do niekoľkých malých, ale veľmi separatistických kolónií.
1862 - Vyhnanie všetkých Židov z Tennessee s konfiškáciou majetku.
1863 - Trestná výprava na Shimonoseki (Japonsko), kde bola "urazená americká vlajka".
1864 - Vojenská expedícia do Japonska pre dosiahnutie výhodných obchodných podmienok.
1865 - Paraguaj. Uruguaj s neobmedzenou vojenskou pomocou Spojených štátov, Británie, Francúzska, atď. Napadla Paraguaj a zničila 85% obyvateľov tejto vtedy bohatej krajiny. Od tej doby sa Paraguaj nikdy nespamätal. Monštruózny masaker bol otvorene hradený medzinárodným bankovým domom Rothschildovcov, ktorý je úzko spojený so slávnou britskou bankou "Baring Brothers" a ďalšími finančnými inštitúciami, kde tradične vedúcu úlohu hrali Rothschildovci. Zvláštny cynizmus genocídy dodáva to, že sa konala pod heslom oslobodenia paraguajského ľudu z područia diktatúry a obnovenia demokracie v krajine. Po strate polovice územia a vykrvácaniu sa štát stal úbohou anglo-americkou polokoloniou, kde je dnes jedna z najnižších životných úrovní, kvitnúca drogová mafia, obrovský zahraničný dlh, policajný teror a korupcie úradníkov. Roľníkom vzali pôdu a dali ju skupine statkárov, ktorí sa objavili pod záštitou okupantov. Následne vytvorili stranu "Colorado", ktorá do dneška vládne krajine v záujmoch dolára a strýčka Sama. Demokracia zvíťazila.
1865 - Zavedenie vojsk do Panamy v priebehu štátneho prevratu.
1866 - Nevyprovokovaný útok na Mexiko.
1866 - Trestná výprava do Číny kvôli útoku na amerického konzula.
1867 - Trestná výprava do Číny za vraždu niekoľkých amerických námorníkov.
1867 - Útok na ostrovy Midway.
1868 - Viacnásobná invázia do Japonska počas japonskej občianskej vojny.
1868 - Invázia do Uruguaja a Kolumbie.
1874 - Invázia do Číny a na Havaj.
1876 - Invázia do Mexika.
1878 - Útok na ostrovy Samoa.
1882 - Invázia do Egypta.
1888 - Útok na Kóreu.
1889 - Trestná výprava na Havaj.
1890 - Zavedenie vojsk na Haiti.
1890 - Argentína. Zavedenie vojsk pre ochranu záujmov Buenos Aires.
1891 - Čile. Strety amerických vojsk s povstalcami.
1891 - Haiti. Potlačenie vzbury čiernych robotníkov na ostrove Navassa, ktorý podľa amerických údajov patril pod USA.
1893 - Zavedenie vojsk na Havaji, invázia do Číny.
1894 - Nikaragua. V priebehu mesiaca vojská okupujú Bluefields.
1894 - 1896 - Invázia do Kórey.
1894 - 1895 - Čína. Americkí vojaci sa podieľajú na sino-japonskej vojne.
1895 - Panama. Americkí vojaci napadnú kolumbijskú provinciu.
1896 - Nikaragua. Americkí vojaci napadli Corinto.
1898 - Španielsko-americká vojna. Americkí vojaci vybojujú Filipíny u Španielska, 600 000 Filipíncov je zabitých. Americký prezident William McKinley vyhlásil, že mu Boh prikázal, aby dobyl Filipínske ostrovy, konvertoval ich obyvateľov ku kresťanstvu a priviedol ich do civilizácie. McKinley povedal, že hovoril s Bohom, keď sa o polnoci prechádzal po jednej z chodieb Bieleho domu. Zaujímavý dôvod použitý Amerikou pre vyvolanie tejto vojny: 15. februára 1898 došlo k výbuchu na bojovej lodi "Maine", tá sa potopila a zahynulo 266 členov posádky. Americká vláda okamžite obviní Španielsko. Po 100 rokoch bola loď zdvihnutá zo dna, a zistilo sa, že loď bola vyhodená do povetria zvnútra. Je možné, že sa Amerika rozhodla, že nebude čakať na príležitosť na útok na Španielsko a rozhodla sa veci urýchliť tým, že obetuje niekoľko sto životov. Kubu vybojujú u Španielska a doteraz je tam americká vojenská základňa. Tá rovnaká, kde sa nachádza neslávne známa mučiareň pre všetkých preslávených teroristov Guantánamo. 22. 6. 1898 - Počas španielsko-americkej vojny sa na Kube vylodili americkí vojaci, ktorí mali podporu kubánskych partizánov, ktorí viedli boj proti španielskym kolonizátorom už od roku 1895. V decembri roku 1898 americké sily začali "pacifikačnú" operáciu proti kubánskym povstalcom, ktorí nechceli zložiť zbrane. 20. mája 1901 bolo ukončené americké vojenské velenie na Kube. Avšak americkí vojaci zostanú na ostrove. Je schválená nová ústava pre Kubu, podľa ktorej Spojené štáty majú osobitné práva v tejto krajine. V skutočnosti bol nad Kubou stanovený americký protektorát. S pomocou majetných tried je kapitál zo Spojených štátov aktívne vštepovaný do kubánskej ekonomiky. V decembri roku 1901 sa konali prvé prezidentské voľby, v ktorých sa prezidentom stal T. Estrada Palma spojený s vládnucimi kruhmi v USA. 20. mája 1902 bol oficiálne vyhlásený vznik kubánskej republiky a v Havane bola vyzdvihnutá národná vlajka (miesto americkej vlajky), začala evakuácia amerických vojakov. Amerika si vyhradila právo zasahovať do vnútorných záležitostí Kuby.
1898 - Portoriko a Guam boli vybojované u Španielska.
1898 - Americké sily napadnú prístav San Juan del Sur v Nikarague.
1898 - Havaj. Obsadenie ostrova americkými vojakmi.
1899 - 1901 - Americko-filipínska vojna
1899 - Nikaragua. Americkí vojaci napadnú prístav Bluefields.
1901 - Vyslanie vojsk do Kolumbie.
1902 - Invázia do Panamy.
1903 - USA poslali k panamskej šiji vojnové lode za účelom izolácie kolumbijskej armády. 3. novembra bola vyhlásená politická nezávislosť Panamskej republiky. V rovnakom mesiaci Panama, ktorá bola doslova závislá na USA, bola nútená podpísať zmluvu so Spojenými štátmi, podľa ktorých územie pre výstavbu kanála bolo poskytnuté natrvalo pre užívanie USA. Štáty mali možnosť v určitej oblasti postaviť a potom prevádzkovať kanál, mať tam ozbrojené sily, atď. V roku 1904 bola schválená Panamská ústava, Spojeným štátom bolo udelené právo vylodiť vojská v ktorejkoľvek časti krajiny, čo bolo opakovane využité vládou USA k potlačeniu anti-imperialistických prejavov. Prezidentské voľby v roku 1908, 1912, 1918 sa konali pod dohľadom amerických vojakov.
1903 - Invázia do Hondurasu, Dominikánskej republiky a Sýrie.
1904 - Vyslanie vojsk do Kórey, Maroka a Dominikánskej republiky.
1904 - 1905 - Americkí vojaci zasahujú do rusko-japonskej vojny.
1905 - Americkí vojaci zasahujú do revolúcie v Hondurase.
1905 - Vyslanie vojsk do Mexika (pomohla diktátorovi Porfirio Diaz potlačiť povstanie).
1905 - Vyslanie vojsk do Kórey.
1906 - Invázia na Filipíny, potlačenie oslobodzovacieho hnutia.
1906 - 1909 - Americkí vojaci sú na Kube počas volieb. V roku 1906 prebehla vzbura liberálov protestujúcich proti nespravodlivosti spáchaného vládou prezidenta E. Palmy. Palma žiada USA, aby vyslali vojakov, ale americká vláda vyšle na Kubu sprostredkovateľa. Po odstúpení prezidenta E. Palmy, USA oznámili vytvorenie dočasnej vlády v krajine, ktorá bude pri moci tak dlho, kým v krajinách nebude obnovený poriadok. 10. februára 1906 - víťazstvo liberálov vo voľbách. H.Gomes zvolený prezidentom Kuby.
1907 - Americkí vojaci presadzujú protektorát "dolárovej diplomacie" v Nikarague.
1907 - Americkí vojaci zasahujú do revolúcie v Dominikánskej republike.
1907 - Americkí vojaci sa zúčastňujú vojny Hondurase a Nikarague.
1908 - Americkí vojaci sú v Paname počas volieb.
1910 - Nikaragua. Americkí vojaci napadnú prístav Corinto a Bluefields. USA poslali vojenské jednotky do Nikarague a organizovali protivládne sprisahanie (1909), po ktorom bol Zelaya nútený utiecť z krajiny. V roku 1910 bola vytvorená junta z pre-amerických generálov: X. Estrada, E. Chamorro a zamestnancov americkej ťažobnej spoločnosti A. Diaza. V tom istom roku sa stal prezidentom Estrada, ale potom bol vymenený A. Diazom, ktorý bol podporovaný americkými vojskami.
1911 - Američania sa vylodili v Hondurase kvôli podpore povstania pod vedením bývalého prezidenta Manuela Bonnily proti legitímne zvolenému prezidentovi Miguelovi Davilouvi.
1911 - Potlačenie protiamerického povstania na Filipínach.
1911 - Zavedenie vojsk do Číny.
1912 - Americkí vojaci vchádzajú do Havany (Kuba).
1912 - Americkí vojaci sú v Paname počas volieb.
1912 - Invázia vojsk USA do Hondurasu.
1912 - 1933 - Okupácia Nikarague, neustály boj s partizánmi. Nikaragua sa stala monopolnou kolóniou "United Fruit Company" a ďalších amerických spoločnosti. V roku 1914 bola vo Washingtone podpísaná dohoda, podľa ktorej Spojené štáty mali právo vybudovať medzi oceánsky kanál v Nikarague. V roku 1917 sa stal prezidentom E. Chamorro, ktorý uzavrel so Spojenými štátmi rad nových dohôd čo viedlo k ešte väčšiemu zotročenia krajiny.
1914 - Americkí vojaci vstupujú do Dominikánskej republiky, boj s rebelmi o Santa Domingo.
1914 - 1918 - séria inváziou do Mexika. V roku 1910 začalo silné roľnícke hnutie Francisca Pancho Villa a Emiliana Zapata proti bábke USA a Anglicka, diktátorovi Porfirio Díaz. V roku 1911 Diaz utiekol z krajiny a namiesto neho prišiel liberál Francisco Madero. Ale ani on nevyhovoval Američanom, a v roku 1913 opäť pre-americký generál Victoriano Huerta zvrhol Madera a zabil ho. Zapata a Villa pritlačili, a na konci roka 1914 obsadili hlavné mesto Mexico City. Junta Huerta sa zrútila a Spojené štáty prešli k priamej intervencii. Už v apríli 1914 sa v mexickom prístave Veracruz vylodili americkí vojaci, ktorí tam zostali až do októbra. Prezidentom Mexika sa medzitým stal ostrieľaný politik a hlavný vlastník pôdy V. Carranza. Porazil Villa, ale oponoval imperialistickej politike Spojených štátov a sľúbil uskutočniť pozemkovú reformu. V marci 1916 americká armáda pod velením Pershinga prekročila mexickú hranicu, ale nebola to pre nich zrovna prechádzka ružovým sadom. Vládni vojaci a partizánske armády PA Villy a Zapatu dočasne zabudli na občianske nepokoje a zjednotili sa proti Pershingovi a vyhodili ho zo zeme.
1914 - 1934 - Haiti. Po početných povstaniach Amerika zavádza svoje vojská, okupácia trvá 19 rokov.
1916 - 1924 - 8-ročná okupácia Dominikánskej republiky.
1917 - 1933 - Vojenská okupácia Kuby, ekonomický protektorát.
1917 - 1918 - Účasť v prvej svetovej vojne. Najprv Amerika "udržiavala neutralitu", tj. Predávala zbrane za astronomické čiastky a nekontrolovateľne bohatla, vstúpila do vojny až v roku 1917, tj. Na konci, stratila len 40 000 ľudí (Rusi napríklad - 200 000), ale po vojne sa považovala za najväčšieho víťaza. Ako vieme, úplne rovnako bojovala v druhej svetovej vojne. USA bojovali v Európe v prvej svetovej vojne, aby zmenili pravidlá "hry", ale nie pre zaistenie "výraznejšie rovnosti možnosti", ale kvôli zabezpečeniu budúcej absolútnej nerovnosti v prospech Spojených štátov. Do Európy Amerika neprišla kvôli Európe, ale kvôli záujmom Ameriky. Zámorský kapitál chystal túto vojnu a vyhral ju. Po skončení vojny cestou rôznych machinácií ostatných spojencov uspeli v zotročení Nemecka, vďaka čomu sa vojnou oslabená krajina dostala do absolútneho chaosu, kde sa zrodil aj fašizmus. Fašizmus sa tiež mimochodom vyvíjal s aktívnou pomocou Ameriky, ktorá mu pomáhala až do konca druhej svetovej vojny. Štáty, okrem USA sa po vojne ocitli v dlhu u medzinárodných finančných skupín a monopolu, kde kapitál USA už hral prvé, ale nie jediné husle. To, o čo sa snažili Spojené štáty, toho aj dosiahli - ako v Paríži v roku 1919, tak aj v roku 1929. Štáty si nezabezpečili mandáty a kolónie, ale právo a schopnosť kontrolovať situáciu vo svete, tak ako to chceli oni alebo skôr americký kapitál. Samozrejme, že nie všetky plány sa podarilo uskutočniť a najväčším a najbolestivejším omylom bolo nezávislé sovietske Rusko miesto buržoázneho závislého Ruska. S tým sa zatiaľ muselo počkať, ale zvyšok Európy bol "v podstate monopolom Yankees a čo". Pribúdajú dôkazy, že Spojené štáty a Británia sú hlavnými vinníkmi vypuknutia prvej svetovej vojny.
1917 - Americkí magnáti radi financovali socialistickú revolúciu v Rusku a dúfali, že to vyvolá občiansku vojnu, chaos a celkovú likvidáciu tejto krajiny. Pripomeňme, že v rovnakej dobe sa Rusko zúčastnilo prvej svetovej vojny, ktorá mu to ešte zhoršovala. Tu sú konkrétne mená sponzorov: Jacob Schiff, Felix a Paul Wartburg, Otto Kahn, Mortimer Schiff, Guggenheim, Isaac Seligman. Keď občianska vojna naozaj začala, Američania pustili svoje sily na urýchlenie zničenie Rusov. Zvlášť veľké nádeje sa upli na Trockého, preto sa veľmi naštval, keď Stalin rozpoznal jej plány a odstránil nepriateľa. Po revolúcii v roku 1917, americký prezident Woodrow Wilson načrtol americkú politiku, pokiaľ ide o Rusko takto: Celá belogvardejská vláda v Rusku by mala dostať pomoc a uznanie Trojdohody. Kaukaz je súčasťou problému tureckej ríše, Stredná Ázia by sa mala stať protektorátom Anglo-Sasov, Sibír by mala mať oddelenú vládu a VelkoRusko novú vládu (tj., Nie sovietsku). Po víťazstve nad "červeným" morom Wilson plánoval vyslať do Ruska vojská z kresťanského združenia mladých ľudí "pre morálne vzdelávanie a riadenie ruského ľudu". V roku 1918 americkí vojaci vstúpili do Vladivostoku a úplne vyhnať ich z ruského územia sa podarilo až v roku 1922. Ďalej 23. decembra 1917 Clemenceau, Pichon a Foch z Francúzska a lordovia Milner a Cecil z Anglicka uzavreli tajný dohovor o rozdelení sfér vplyvu v Rusku : Pre Anglicko Kaukaz, Kuban a Don a pre Francúzsko Besarábie, Ukrajinu a Krym. USA sa oficiálne dohovoru nezúčastnili, aj keď v skutočnosti držali v rukách všetky nite, a najmä si robili nárok na Sibír a Ďaleký východ ... Geografické mapa, ktorú pripravilo ministerstvo zahraničia Spojených štátov pre americkú delegáciu na parížskej mierovej konferencii to veľmi presne ukazovala: ruský štát na tej mape bol iba Stredoruská vysočina. Pobaltie, Bielorusko, Ukrajina, Kaukaz, Sibír a Stredná Ázia na tej mape boli "samostatnými", "nezávislými" štátmi. Na tento plán sa muselo ešte pár desiatok rokov počkať.
1918 - 1922 - Intervencia do Ruska. Celkom sa jej zúčastnilo 14 krajín. Američania si privlastnili veľa ruských zlatých rezerv, keď ich vzali admirál Kolčaka kvôli sľubu o dodávke zbraní. Sľub však nesplnili. Toto zlato ich zachránilo počas Veľkej hospodárskej krízy, kedy sa vláda rozhodla vysporiadať s obrovskou nezamestnanosťou najatím na civilnú službu. Pre zaplatenie za túto neplánovanú prácu bolo potrebné obrovské množstvo peňazí, a vtedy sa ukradnuté zlato hodilo. Toto však nie je jediné stratené zlato.
1918 - 1920 - Panama. Po voľbách sa do krajiny posielajú vojaci na potláčanie nepokojov.
1919 - Kostarika. Povstanie proti režimu prezidenta Tinoco. Pod tlakom USA Tinoco odstúpil, avšak nepokoje v krajine sa nezastavili. Prebehlo vylodenie amerických vojakov pre "ochranu amerických záujmov". Prezidentom bol zvolený D. Garcia. V krajine bol obnovený demokratický systém.
1919 - Americkí vojaci bojujúci na strane Talianska proti Srbom v Dalmácii.
1919 - Americkí vojaci sú v Hondurase počas volieb.
1920 - Guatemala. Dvojtýždňové intervencie.
1921 - Americká podpora rebelov, ktorí bojovali za zvrhnutie guatemalského prezidenta Carlosa Herrera v prospech "United Fruit Company".
1922 - Intervencie v Turecku.
1922 - 1927 - Americké sily v Číne počas ľudového povstania.
1924 - 1925 - Honduras. Vojaci vtrhli do zeme počas volieb.
1925 - Panama. Americké sily rozohnali generálny štrajk.
1926 - Nikaragua. Invázie.
1927 - 1934 - V celej Číne sú americkí vojaci.
1932 - El Salvador invázie od mora. V tom čase tam bola vzbura.
1936 - Španielsko. Zavedenie vojakov počas občianskej vojny.
1937 - Jeden vojenský stret s Japonskom.
1937 - Nikaragua. S pomocou amerických vojakov sa Somoza dostal k moci, keď zvrhol legitímnu vládu Hamída Sacasa. Somoza bol diktátorom a jeho rodina vládla v krajine nasledujúcich 40 rokov.
1939 - Zavedenie vojsk do Číny.
1941 - Juhoslávia. Prevrat v noci z 26. na 27. marca 1941, ktorý vykonali anglo-americké spravodajské služby, v dôsledku štátneho prevratu bola zvrhnutá vláda Cvetkovic-Matcheka.
1941 - 1945 - Zatiaľ čo sovietske vojská bojovali s nacistickou armádou, Američania a Briti robili to, čo robia zvyčajne - teror. Systematicky ničili civilné obyvateľstvo Nemecka, čím ukázali, že nie sú o nič lepší ako nacisti. Toto bolo robené zo vzduchu pomocou kobercového bombardovania miest, ktorá nemali nič spoločné s vojnou a vojnovou výrobou: Drážďany, Hamburg. V Drážďanoch bolo počas jednej noci zabitých približne 120 000 - 250 000 civilistov, väčšina z nich boli utečenci. Stručne povedané:
1) Pomáhať ZSSR začali až v roku 1943, predtým bola podpora len symbolická,
2) výška pomoci bola malá a za obrovské ceny (stále sa to spláca), zároveň ich pritom špehovali
3) súčasne Amerika tajne pomáhala nacistom, aj keď sa o tom teraz priamo nehovorí. Obchod je obchod. Mimochodom, Bushov dedko Prescott Bush sa na tomto priamo podieľal. Všeobecne zločiny Spojených štátov počas druhej svetovej vojny sú nevyčísliteľné. Napríklad podporovali extrémnych násilníckych chorvátskych fašistov, ktorí sa potom aktívne zapojili do protisovietskeho boja. Akoby náhodne útočili na sovietských vojakov v nádeji zastrašiť ich svojou palebnou silou. Dohodli sa s Hitlerom, že maximálny počet vojakov bol hodený do boja proti Sovietom a Američania pochodovali víťazne od mesta k mestu, bez toho, aby sa stretli s akýmkoľvek odporom. Až potom nasnímali hrdinské filmy, kde si pripisovali hrdinské činy sovietskych vojakov. Jedným z najstrašnejších zločinov je samozrejme tajné sponzorovanie neľudských experimentov na ľuďoch americkými fondami v nacistických koncentračných táboroch. Kvôli finančnej pomoci mala Amerika neobmedzený prístup k výsledkom výskumu. Po vojne boli všetky nemeckí a japonskí odborníci prevezení do Spojených štátov, kde pokračovali vo svojom výskume na väzňoch, obyvateľoch domovov pre seniorov, prisťahovalcoch, ľuďoch v Latinskej Amerike atď.
1945 - Dve atómové bomby zvrhnuté na vyčerpané Japonsko, čo malo za následok smrť asi 200 tisíc (podľa iných zdrojov 0,5 milióna ) ľudí, väčšinou žien a detí. Široko rozšírená domnienka o tom, že bomby boli zhodené pre záchranu životov Američanov nie je pravdivá. Bomby boli zhodené na účely zastrašenia nového nepriateľa, Stalina, keď Japonsko sa už snažilo vyjednať kapituláciu. Vedúci velitelia druhej svetovej vojny, vrátane Dwighta D. Eisenhowera, Chester Nimitz a Curtisa Lemaye, všetci neschvaľovali použitie atómových bômb proti porazenému nepriateľovi. Okrem toho boli bomby zhodené napriek zákazu Haagskeho dohovoru z roku 1907 - "neexistuje žiadne ospravedlnenie pre neobmedzené ničenie alebo útoky na civilistov a civilné objekty ako také". Nagasaki bol námornou základňou ... Po okupácii Japonska americkými vojskami zomrelo hladom 10 miliónov ľudí. Tiež, ako obvykle, Američania plne preukázali svoju "civilizovanosť": dobrou tradíciou bolo nosenie "suvenírov", vytvorených z kostí a iných častí tela mŕtvych Japoncov.
1945 - 1991 - ZSSR. Samozrejme, že všetky protisovietske sabotáže, teroristické činy, provokácie nie je možné uviesť. Mali by sme zvlášť spomenúť angloamerický plán "Nemysliteľné", ktorý bol odtajnený pred niekoľkými rokmi, a nespôsobil žiadny záujem v "demokratických" médiách. Toto nie je prekvapujúce, keďže plánom bolo zaútočiť spoločnými fašistickými, britskými a americkými vojskami na Sovietsky zväz už v lete 1945. Aký demokrat sa toto odváži povedať? Zajatí Nemci sa neodzbrojovali sovietskymi "spojencami", nikto tu armádu nerozpúšťal, vojnoví zločinci neboli potrestaní. Naopak, nacisti boli zhromaždení do stotisícovej armády, ktorá len čakala na rozkaz zopakovať svoj blitzkrieg. Našťastie, Stalinovi sa podarilo presunúť sovietských vojakov a tým neutralizovať AMERICAN-fašistov a tí sa neodvážili na "demokratizáciu". Avšak, priateľstvo Američanov s nacistami pokračovalo. Prakticky žiadny vojnový zločinec v západnom Nemecku nebol potrestaný, mnohí slúžili v NATO a na najvyšších pozíciách vo vláde. V tej dobe Spojené štáty, ktoré mali monopol na jadrové zbrane, sa začali pripravovať na preventívnu vojnu, ktorá sa mala začať v roku 1948. Za prvých 30 dní bolo naplánované zhodenie 133 atómových bômb na 70 sovietskych miest, z ktorých 8 na Moskvu a 7 na Leningrad a neskôr sa plánovalo zhodenie ďalších 200 atómových bômb. Avšak, kontrolné výpočty ukázali, že americké strategické letectvo v rokoch 1949 - 1950 stále nemohlo zasadiť smrteľný úder Sovietskemu zväzu, tak aby nebol schopný odporu (plán "Dropshot"), takže "demokratizácia" bola odložená. Amerika sa snažila všetkými prostriedkami podnietiť etnické konflikty, predať chybné zariadenia (ktoré, mimochodom, kedysi viedlo k najväčšiemu výbuchu v Sovietskom zväze vôbec - v roku 1982 vybuchol plynovod s americkým zariadením na Sibíri). Ak to bolo možné, tak proti Sovietskemu zväzu boli použité aj biologické zbrane. Napríklad zhadzovanie z lietadiel pásavky zemiakovej, čím spôsobili obrovské škody na úrode zemiakov. Na Ukrajine je stále v niektorých oblastiach rozšírený vede neznámy kríženec medzi kobylkou a cvrčkom. Je zrejmé, že bol pôvodne určený na rozšírenie nejakej infekcie. (Američania zajali počas druhej svetovej vojny všetkych japonských odborníkov na biologické zbrane a aktívne využívali ich odborné znalosti vo všetkých viacmenej väčších vojnách, aj na Kube, rozšírenie epidémie pomocou hmyzu bolo vyvinuté práve Japoncami). V celej histórii Sovietskeho zväzu žiadne bojové lietadlo nezasiahlo do vzdušného priestoru Spojených štátov, nerobilo prelety nad touto krajinou a nevykonávalo v ňom letecké bitky. Za päťdesiat rokov konfrontácie so Sovietskym zväzom bolo zostrelených okolo tridsať bojových a prieskumných lietadiel USA. Vo vzdušnom boji nad Sovietskym zväzom sovieti stratili päť bojových lietadiel, Američanmi boli zostrelené niekoľko sovietskych transportných civilných lietadiel. Celkovo bolo zaznamenaných päť tisíc porušení sovietskych hraníc americkými lietadlami. Za rovnaké obdobie v Sovietskom zväze bolo identifikovaných a zatknutých viac než sto štyridsať parašutistov - sabotérov s konkrétnou úlohou o vedení sabotáže na sovietskom území. CIA aktívne tlačilo sovietské peniaze a dodávalo ich všetkými možnými spôsobmi do ZSSR kvôli spôsobeniu inflácie. Západní vedci urýchlene rozvíjali niektoré vedecké teórie o prírodnom ruskom sklone k násiliu a otroctva, o podvedome predprogramovanej chuti obsadiť celú Zem. Dnes je už verejne známe mnoho plánov na rozpútanie jadrovej vojny so Sovietskym zväzom a ostatnými socialistickými krajinami, "Chariotir", "trojan", "Bravo", "Offtekl". Američania boli dokonca ochotní zahádzať atómovými bombami svojich európskych spojencov, aby posledný Rusi nemali kam plynúť od jadrovými zbraňami zničeného Sovietskeho zväzu. Najvážnejšie obavy zo strany vtedajšieho Sovietskeho zväzu boli, ako sa ukázalo neskôr, úplne rozumné. V 70. rokoch bol odtajnený plán, ktorý bol navrhnutý rozviedkou už 3. novembra 1945, podľa ktorého bol schválený atómový útok zároveň na 20 miest v ZSSR. Bol naplánovaný "nielen v prípade nadchádzajúceho útoku ZSSR, ale aj keď úroveň vedeckého a priemyselného rozvoja krajiny dá súperovi príležitosť k útoku na Spojené štáty alebo na obranu proti nášmu útoku" ... Ale hrdinské úsilie sovietskeho ľudu, neuveriteľné totálne úsilie pracovníkov a intelektuálov dovolilo ekonomický zázrak a úplne nečakaný vývoj jadrovej zbrane pre USA. Američania, ktorí premárnili správny okamih na útok ešte mnohokrát chceli zasadiť preventívny úder neskôr v 50. rokoch, ale boli po celý čas zastaveni strachom z odpovedí. Podľa CIA Amerika minula na zničenie ZSSR celkom 13 biliónov dolárov.
1946 - Juhoslávia. Americkí vojaci sa pomstili za zostrelenie lietadla.
1946 - 1949 - USA bombardovali Čínu a poskytovali akýkoľvek odpor voči komunistom.
1947 - Taliansko. Za účelom boja proti komunizmu boli financované proamerické sily vo voľbách, CIA masovo zabíjalo komunistov a vykonávalo protisovietsku kampaň v médiách. Nakoniec na americké peniaze boli sfalšované výsledky volieb a samozrejme komunisti prehrali.
1947 - 1948 - Francúzsko. S cieľom bojovať proti komunizmu a re-kolonizáciu Vietnamu sú financované pro-americké sily vo voľbách a je poskytnutá vojenská podpora. Bolo zabitých tisíce civilistov.
1947 - 1949 - Grécko. Americkí vojaci sú zapojení do občianskej vojny, kde podporujú fašistov. Pod zámienkou "ochrany demokracie" USA zasahujú do konania prvých všeobecných volieb v Taliansku a zavádzajú bojové lode 6. flotily do talianskych prístavov, aby sa zabránilo komunistickej strane dostať sa k moci mierovou cestou. Počas niekoľkých desiatok rokov po vojne, CIA a americké korporácie naďalej zasahujú do volieb v Taliansku a míňajú stovky miliónov dolárov za zablokovanie volebnej kampane komunistov. Popularita komunistov bola založená na ich aktívnej účasti v protifašistickom hnutí, keď viedli všetky sily odporu.
1948 - 1953 - Vojenská akcia na Filipínach. Rozhodujúca úloha v represívnych operáciách proti filipínskym ľuďom. Smrť tisícov Filipíncov. Americká armáda začala kampaň proti ľavým silám v krajine ešte v čase, keď tí bojovali proti japonským útočníkom. Po vojne Spojené štáty priviedli k moci rad bábok, vrátane prezidenta, diktátora Marcosa. V roku 1947 boli finančne podporované pro-americké sily kvôli otvoreniu amerických vojenských základní na Filipínach.
1948 - Peru. Vojenský prevrat uskutočnený Amerikou. K moci sa dostal Manuel Odri. Nedemokratická vláda sa v budúcnosti vyzbrojovala a bola podporovaná Amerikou, ďalšie voľby sa konali až v roku 1980.
1948 - Nikaragua: vojenská podpora kvôli kontrole nad vládou. O diktátorovi Anastasio Somoza americký prezident Roosevelt povedal: "Je to síce hajzel, ale je to náš hajzel." Diktátor bol zabitý v roku 1956, ale jeho dynastia zostala pri moci.
1948 - Kostarika. Amerika podporuje vojenský prevrat vedený José Figueres Ferrerom.
1949 - 1953 - Albánsko. Spojené štáty a Veľká Británia uskutočnili niekoľko neúspešných pokusov o zvrhnutie "komunistického režimu" a nahradenie ho prozápadnou vládou z radov fašistických kolaborantov a monarchistov.
1950 - Povstanie v Portoriku potlačené americkými vojskami. V tom čase tam pokračoval boj za nezávislosť.
1950 - 1953 - Ozbrojený zásah v Kórei približne milióna amerických vojakov. Smrť stoviek tisíc Kórejcov. V roku 2000 vyšlo najavo hromadné vraždenie desiatok tisíc politických väzňov armádou a políciou soulského režimu, ktorého sa dopustil počas kórejskej vojny. Toto bolo robené na príkaz Ameriky, ktorá sa obávala, že väzni, ktorí boli zadržaní za svoje politické presvedčenie môžu byť zachránení armádou KĽDR. Američania aktívne používali chemické a biologické zbrane vyrobené pre nich nacistickými zločincami a testovanými na väzňoch.
1950 - Počiatok americkej vojenskej pomoci Francúzom vo Vietname. Dodávka zbraní a vojenské poradenstvo, zaplatenie polovice vojenských výdavkov Francúzska.
1951 - Americká vojenská pomoc čínskym povstalcom.
1953 - 1964 - Britská Guyana. Počas 11 rokov sa USA a Veľká Británia trikrát snažili zabrániť príchodu k moci demokraticky zvoleného vodcu Dzhegena, ktorý vykonával neutrálnu a nezávislú politiku. Tá by podľa Spojených štátov mohla viesť k budovaniu spoločnosti alternatívne ku kapitalizmu. Pomocou rôznych nástrojov od štrajkov až po terorizmus, Spojené štáty zariadili jeho odchod z politickej scény v roku 1964, výsledkom bolo, že Guyana, jedna z najlepších krajín v regióne sa začiatkom roka 1980 stala jednou z najchudobnejších.
1953 - Irán. Populárny politik Mosaddek sa rozhodol znárodniť ropný priemysel Iránu (1951), ktorý kontrolovala anglo-iránska ropná spoločnosť. Tak ekonomické záujmy Veľkej Británie boli porušené. Pokusy Spojeného Kráľovstva "ovplyvniť" Mosaddeka s pomocou hlavy štátu Šáha zlyhali. Mosaddek vykonal referendum, v ktorom získal 99,9% hlasov a dostal mimoriadnu právomoc, prevzal velenie ozbrojených síl, a nakoniec zosadil Šáha a poslal ho do vyhnanstva. Britániu a Spojené štáty vydesilo, že Mosaddek sa neopieral iba na nacionalistami a klerikmi, ale aj na komunistickú stranu Iránu. Vo Washingtone a v Londýne sa rozhodli, že Mosaddek pripravuje "sovietizáciu" Iránu, takže CIA a britská spravodajská služba MI5 vykonala operáciu na zvrhnutie Mosaddeka. V Iráne začali nepokoje, kde sa stretli monarchisti podporovaní USA a Britániou a priaznivci Mosaddeka, prebehol štátny prevrat organizovaný armádou. Šáh sa vrátil do Teheránu a na oficiálnej schôdzke s hlavou CIA na Blízkom východe povedal: "Získal som tento trón vďaka Alahovi, národu, armáde a tebe." Mosaddek bol zatknutý, súdený iránskym súdom a odsúdený k dlhému trestu odňatia slobody a zvyšok svojho života strávil v domácom väzení. Šáh zrušil rozhodnutie o znárodnení ropného priemyslu Iránu. Šáh Pahlavi sa na štvrť storočia stal žalárnik pre iránsky ľud.
1953 - Nútená deportácia Inuitov (Grónsko), ktorá skončila degradáciou tohto národa.
1954 - Guatemala. Guatemalský prezident Jacobo Arbenz Guzman viedol krajinu v rokoch 1951-1954 a pokúsil sa dostať obchod s poľnohospodárskymi výrobkami (hlavný vývozný artikel) pod kontrolu štátu. Tým ovplyvnil záujmy americkej spoločnosti "United Fruit", na ktorú pripadalo 90% vývozu Guatemaly. Arbenz bol obvinený, že je tajný člen komunistickej strany a chce vybudovať komunizmus v Guatemale (čo bola lož). "United Fruit" apeloval na pomoc americkej vlády. CIA najala niekoľko stoviek guatemalských vojakov, ktorí vtrhli do Guatemaly zo susedného Hondurasu. Armáda, podplácanie CIA, odmietla Arbenz počúvať, a ten utiekol do Mexika, kde zomrel o 20 rokov neskôr. K moci v Guatemale sa dostal veliteľ ozbrojených síl. Spojené štáty privítali zmenu vlády a vyzvali novú guatemalskú vládu, aby sa nemstila Arbenz. Potom tam Amerika rozmiestni svoje bombardéry. Roku 1999 americký prezident Bill Clinton priznal zapojenie spravodajských služieb USA v porušovanie zákona v nedávno ukončenom vnútornom ozbrojenom konflikte v Guatemale. Šéf Bieleho domu to povedal v guatemalskom hlavnom meste, kde bol v priebehu jeho cesty po strednej Amerike. Podpora spravodajskými službami USA guatemalskej armády podieľajúca sa na "brutálnu a trvalú represiu bola chybou zo strany Spojených štátov, ktorá by sa nemala opakovať," povedal Clinton. Clinton urobil tiež vyhlásenie v reakcii na opakované výzvy guatemalských obrancov ľudských práv s cieľom otvoriť prístup do tajných archívov amerických tajných služieb, ktorý by sa definoval rolí Washingtone a guatemalskej armády vo "špinavej vojne", ktorá bola sprevádzaná vnútorným ozbrojeným konfliktom v Guatemale. V nedávno zverejnenej správe z guatemalskej "Komisie Pravdy" sa uvádza, že USA opakovane zasahovali do vnútorných záležitostí Guatemaly počas konfliktu. Takže CIA "priamo alebo nepriamo podporovala niektoré nezákonné operácie" vlády proti povstaleckým silám. Až do polovice 80. rokov, "americká vláda vyvíjala tlak na guatemalské orgány, aby zachránili nespravodlivú sociálnu a ekonomickú štruktúru v krajine. Podľa "Komisie pravdy", v priebehu 36 ročnej občianskej vojny v Guatemale, ktorá sa skončila v roku 1996 podpísaním mierovej dohody medzi vládou a povstalcami bolo zabitých alebo je nezvestných viac ako 200 tisíc ľudí. V priebehu ozbrojeného konfliktu existovala celá rada vážnych porušení zákona, z ktorých za väčšinu je zodpovedná armáda a spravodajské služby.
1956 - Otvorenie americkej vojenskej pomoci tibetským povstalcom proti Číne. Militanti sa cvičili v zámorských základniach CIA, tiež im boli dodávané zbrane a vybavenie.
1957 - 1958 - Indonézia. Rovnako ako Nasser, Sukarno bol jedným z vodcov "tretieho sveta" a udržoval neutralitu v období studenej vojny, niekoľkokrát navštívil ZSSR a Čínu, znárodnil holandský majetok, odmietol zakázať komunistickú stranu a rýchlo rozširoval svoj vplyv medzi voličmi. To všetko, podľa Spojených štátov, slúžilo ako "zlý príklad" pre ostatné rozvojové krajiny. Aby sa zabránilo "šíreniu zlých myšlienok v krajinách tretieho sveta", CIA začalo vyhadzovať veľa peňazí za voľby, bol vytvorený plán na atentát na Sukarno, bol vydieraný vykonštruovaným sex filmom a pomocou opozičných dôstojníkov bola zahájená vojna proti v Sukarnovej vláde, ktorá nebola úspešná.
1958 - Libanon. Okupácia krajiny, boj proti rebelom.
1958 - Konfrontácia s Panamou.
1958 - Americká vojenská pomoc rebelom na ostrove Quemoy v boji s Čínou.
1958 - V Indonézii začína povstanie, ktoré CIA pripravovalo už od roku 1957. Američania poskytovali protivládnymi rebelom vojenskú pomoc bombardovaním a poradenstvom. Po tom, čo bolo zostrelené americké lietadlo sa CIA stiahlo a povstanie zlyhalo.
1959 - Amerika napadne Laos, začínajú prvé strety amerických vojakov vo Vietname.
1959 - Haiti. Potlačenie ľudového povstania proti proamerickej vláde.
1960 - Ekvádor. Potom, čo Jose Maria Velasco bol zvolený prezidentom Ekvádoru a odmietol sa podrobiť americkým požiadavkám na prerušenie všetkých vzťahov s Kubou, Američania uskutočnili niekoľko vojenských operácií. Podporujú sa všetky protivládne organizácie, príde aj na krvavé provokácie, ktoré sú potom pripísané vláde. Nakoniec Američania zorganizovali prevrat a k moci príde agent CIA Carlos Arosemana. Amerika si čoskoro uvedomí, že prezident nie je dostatočne priateľský Washingtonu a snažila sa vykonať ďalší prevrat. V krajine začali nepokoje, ktoré boli potlačené pod americkým vedením. K moci sa dostala vojenská junta, ktorá začala teror v krajine, voľby boli zrušené, začalo prenasledovanie politických oponentov a samozrejme, predovšetkým komunistov. USA zostali spokojní.
1960 - Americké sily vchádzajú do Guatemaly, aby sa zabránilo zvrhnutiu bábkovej vlády USA. Pokus o prevrat zlyhal.
1960 - Podpora vojenského prevratu v Salvádore.
1960 - 1965 - Kongo / Zair. V júni 1960 Lumumba sa stal prvým premiérom Konga od získania nezávislosti. Belgicko si ale ponechalo kontrolu nad nerastným bohatstvom v Katanga, a významní úradníci Eisenhowerove správy finančné záujmy a spojenia v tejto provincii. Na slávnostnom ceremoniáli pri príležitosti Dňa nezávislosti, Lumumba vyzval ľudí k ekonomickému a politickému oslobodeniu. Po 11 dňoch Katanga vystúpila zo zeme. Čoskoro bol Lumumba zvrhnutý zo svojho postu s pomocou Spojených štátov, a v januári 1961 sa stal obeťou teroristického útoku. Po niekoľkých rokoch občianskej vojny sa k moci dostal Mobutu spojený s CIA, ktorý vládol krajine po viac ako 30 rokov a stal sa miliardárom. Počas tejto doby miera korupcie a chudoby v tejto krajine bohatej na suroviny dosiahla takých rozmerov, že dokonca zarážala aj jeho veliteľa z CIA.
1961 - 1964 - Brazília. Po príchode prezidenta Goulart pri moci bola krajina na ceste k nezávislej zahraničnej politike, obnovila vzťahy so socialistickými krajinami, vystúpila proti blokáde Kuby, obmedzila príjmy z vývozu TNC, znárodnila dcérske spoločnosti ITT a pokračovala v realizácii ekonomických a sociálnych reforiem. Napriek skutočnosti, že Goulart bol veľký statkár, Spojené štáty ho obvinili z "dominancie komunistov vo vláde" a bol zosadený vo vojenskom prevrate. V najbližších 15 rokoch vládna vojenská diktatúra, kongres bol uzavretý, politická opozícia je roztrúsená, v súdnictve vládne tyrania, kritika prezidenta je nezákonná. Odbory boli kontrolované vládou, protesty boli potlačené políciou a armádou. Zmiznutie ľudí, "eskadry smrti", kult nerestí a divoké mučenia sa stali neoddeliteľnou súčasťou vládneho programu "morálne rehabilitácie". Brazília prerušila vzťahy s Kubou a stala sa jedným z najspoľahlivejších spojencov USA v Latinskej Amerike.
1961 - Američania zabíjajú prezidenta Dominikánskej republiky Rafaela Trujillo, ktorého sami priviedli k moci v 30. rokoch. Brutálny diktátor nebol zabitý pre otvorené lúpenie krajiny (60% príjmu krajiny išlo priamo do jeho vrecka), ale za to, že jeho dravá politika spôsobila príliš veľa škody americkým spoločnostiam.
1961 - Kuba. V roku 1961, CIA mala k dispozícii rozpočet (560 milióna dolárov), ktorý išiel na financovanie osobitnej skupiny "Mongoose", ktorá zorganizovala bombardovanie kubánskych hotelov a ďalších objektov, napádala dobytok a poľnohospodárske pestovanie, pridávala toxické chemikálie do vyvezeného cukru z Kuby atď. Na začiatku roka 1961 Spojené štáty zrušili diplomatické vzťahy s Kubou a vyhlásili ekonomickú blokádu. V apríli zorganizovali ozbrojený útok kubánskych kontrarevolucionárov v Zátoke svíň.
1962 - Guatemalský diktátor Miguel Ydigoras Fuentes potlačí s pomocou Američanov ľudové povstanie, stovky ľudí je nezvestných, je široko rozšírené mučenie a zabíjanie, krajina sa ponorila do teroru. Američanov vyškolení absolventi neslávne známe "School of the Americas" boli dobrí najmä v mučenia a masových vraždách civilistov.
1963 - El Salvador. Zničenie disidentov s protiamerickými názormi.
1963 - 1966 - Dominikánska republika. V roku 1963 bol demokraticky zvolený nový prezident Bosch. Vyzval krajinu k pozemkovej reforme, zabezpečenie ľudí lacným bývaním, umiernenému znárodnenie podnikov a obmedzenie nadmerného využívania krajiny zahraničnými investormi. Boschove plány boli považované za "vplíženie do socializmu" a rozhnevali Spojené štáty, tlač v USA oznámila, že je "červený". V septembri 1963 bol Bosch zvrhnutý vo vojenskom prevrate, so súhlasom Spojených štátov. Keď po 19 mesiacoch v krajine vypuklo povstanie a vytvorila sa hrozba návratu Boscha k moci, Spojené štáty poslali na pomoc pre potlačenie povstania 23 000 vojakov.
1963 - Američania aktívne pomáhajú strane v Iraku zničiť všetkých komunistov v krajine. Mimochodom, s pomocou CIA sa Saddám Husajn dostal k moci a potom bojoval s Amerikou nenávideným Iránom.
1964 - Krvavé potlačenie panamských národných síl, ktoré požadovali vrátenie práv k Panamskému prieplavu.
1964 - Amerika podporuje vojenský prevrat v Brazílii, vojenská junta zvrhla zvoleného prezidenta Joao Goulart. Režim Generála Castelo Branco je považovaný za jeden z najkrvavejších v dejinách ľudstva. Eskadry smrti vycvičené CIA mučili a vraždili každého, kto bol považovaný za politického súpera Branco, predovšetkým komunistami.
1964 - Kongo (Zair). Amerika podporuje príchod k moci diktátora Mobutu Sese Seko, ktorý sa neskôr stal známym svojou krutosťou a ukradol zbedačenej krajine miliardy dolárov.
1964 - 1974 - Grécko. Dva dni pred voľbami, v auguste 1967, bol v krajine vykonaný vojenský prevrat, aby sa zabránilo opätovnému príchodu k moci premiéra George Papandreou . Intrigy proti nemu zo strany americkej armády a CIA, ktoré sa nachádzali v Grécku, začali hneď po jeho zvolení do funkcie v apríli 1964. Po prevrate bolo zavedené stanné právo a zavedená cenzúra, začalo zatýkanie, mučenie a vraždy. Počet obetí v priebehu prvého mesiaca panovania "čiernych plukovníkov" pod zámienkou záchrany národa od "komunistického prevratu" dosiahol 8 tisíc ľudí.
V roku 1965, kedy prebehlo znárodnenie ropy v Indonézii, Washington a Londýn opäť reagovali vykonaním prevratu, pri ktorom bol dosadený diktátor generál Suharto. Diktatúra hromady kostí - pol milióna ľudí. V roku 1975 Suharto obsadil Východný Timor a zničil tretinu populácie, a urobil z ostrova obrí cintorín. "New York Times" pomenoval túto tragédiu "jedným z najviac divokých masakrov v moderných politických dejinách". Na tieto zverstvá si už ani nikto nespomína.
1965 - Vojenská pomoc proamerickým vládam Thajska a Peru.
1965 - 1973 - Vojnová agresia proti Vietnamu. Počas vojny bolo zabitých 250 000 detí, 750 000 bolo zranených a zmrzačených. Bolo zhodených 14 000 000 ton bômb a mín, čo sa rovná ekvivalentu 700 hirošimských atómových bômb a je trikrát väčší než tonáž bômb, použitých v druhej svetovej vojne. Vietnamská vojna stála život 58 000 amerických vojakov, väčšinou brancov, zranených bolo 300 000. Desiatky tisíc ľudí spáchali samovraždu v nadchádzajúcich rokoch, alebo boli duševne a morálne zničení svoju vojenskou skúsenosťou. V roku 1995, 20 rokov po porážke amerického imperializmu, vietnamská vláda oznámila obrovské množstvo zabitých ľudí vo vojne - 4 000 000 vietnamských civilistov a 1 100 000 vojakov. Súčasne sa vykonávala "vynútená urbanizácia", vrátane vyhnania roľníkov z pôdy bombardovaním a chemické straty listov džungle. V neslávne slávnom masakre v My Lai v roku 1968, americkí vojaci zabili 500 civilistov . Medzi májom a novembrom 1967 sa čata, známa ako "Tiger Force" prehnala cez centrum Vietnamu a pritom umučila a pozabíjala neznámy počet civilistov. Vo Vietname boli vykonané krvavé vojenské operácie ako "operácie Phoenix", ktoré dosiahli vrchol v roku 1969, kedy bolo takmer 20 000 vietnamských partizánov a ich priaznivcov zabitých eskadry smrti, organizovanými Spojenými štátmi. Čata prešla viac než 40 dedín, okrem iného, spáchala útok na 10 starých farmárov v údolí Song 28. júla 1967, a vyhádzala granáty na ženy a deti do troch podzemných úkrytov v okolí Chu Lai v auguste 1967. Väzni boli mučení a popravovaní, ich uši a kože boli držané ako suveníry. Jeden vojak z "Tiger Force" odsekol hlavu dieťaťu, aby si vzal náhrdelník z krku a ľudia boli zabíjaní kvôli svojim zlatým zubným korunkám. Bývalý veliteľ čaty, seržant William Doyle, spomína: "Zabili sme všetkých, koho sme stretli. Bez ohľadu na to, že to boli civilisti. Nemali tam byť. "Roľníci boli zabíjaní, keď odmietali ísť do tranzitného centra, ktoré americké ministerstvo zahraničia kritizovalo v roku 1967 pre nedostatok potravín a prístrešia. Obklopené betónovými múrmi a ostnatým drôtom, tieto tábory boli v podstate väznice. Keď bývalý hlavný lekár čaty Larry Kottinghem popisoval extrémnu krutosť, ktorá sa prejavovala voči roľníkom, tak povedal: "To bolo vtedy, keď všetci na sebe nosili náhrdelník z odrezaných uší." Armádne vyšetrovania, ktoré trvali štyri roky a začalo v roku 1971 (najdlhšia za dobu tejto vojny) z 30 obvinení zo zločinov proti medzinárodnému právu, vrátane narušenia Ženevského dohovoru z roku 1949, ani jeden z týchto ľudí nebol dokonca ani obvinený. Jediným potrestaným bol seržant, kvôli ktorému vyšetrovanie začalo, kvôli jeho správe o sťatí hlavy dieťati. Až do dnešného dňa, USA odmieta odtajniť tisíce správ, ktoré by mohli vysvetliť, čo sa stalo a prečo bol prípad uzavretý. 11. septembra 1967 armáda USA začala operáciu "Wheeler". Pod velením podplukovníka Geralda Morse, "Tiger Force" a ďalšie tri divízie napadli desiatky dedín v provincii Quang Nam. Úspech operácie bol meraný počtom usmrtených Vietnamcov. Harold Fisher, bývalý zdravotník spomína: "Išli sme do dediny a proste strieľali do každého. Nepotrebovali sme nejakú výhovorku. Ak tu boli, tak zomreli. "Na konci kampane článok vo vojenských novinách" Stars and Stripes "chválil Sama Ibarra z" Tiger Force "za tisíce zabitých počas operácie" Wheeler ". Takmer pol milióna veteránov z Vietnamu bolo liečených na posttraumatické stresové poruchy. Jeden vojak z "Tiger Force", Douglas Teeters, užíval antidepresíva a prášky na spanie kvôli denným a nočným morám, pretože nemohol vymazať obraz zastrelených roľníkov, zatiaľ čo tí mávali letákmi zhodenými americkými lietadlami a zaisťujúce im bezpečnosť. Toto neboli jedinečné prípady, ale každodenné zločiny, pri plnom vedomí veliteľov na všetkých úrovniach. Veteráni rozprávali o tom, ako oni osobne znásilňovali, rezali uši, hlavy, zväzovali pohlavné orgány drôty od poľných telefónov a púšťali prúd, vyhadzovali ľudí do vzduchu, pálili bez rozdielu na civilistov, zrovnávali dediny so zemou v duchu Chinggiskhana, zabíjali zvieratá a psy pre zábavu, otrávili zásoby potravín a všeobecne pustošili krajinu južného Vietnamu, keď nebudeme počítať obvyklé zverstvá vojny a devastáciu spôsobenú bombardovaním. Priemerný vek amerického vojaka vo Vietname bol 19 rokov. Masaker v My Lai.
1966 - Guatemala. Američania dosadzujú svoju bábku Julia Cesara Mendeza Montenegro do vlády. Americkí vojaci vstúpili do krajiny, boli usporiadané hromadné masakry Indiánov, ktorí sa považovali za potenciálnych povstalcov. Boli zničené celé dediny, proti pokojným poľnohospodárom sa aktívne používal napalm. Po celom štáte miznú ľudia, aktívne sa používa mučenie, ku ktorému americkí experti vyškolili miestnu políciu.
1966 - Vojenská pomoc proamerickej vláde Indonézie a Filipín. Napriek krutosti represívneho režimu Ferdinanda Marcosa na Filipínach (60 000 osôb bolo zatknutých z politických dôvodov, vláda oficiálne zamestnávala 88 expertov na mučenie), George Bush Sr. o niekoľko rokov neskôr pochválil Marcosa za "dodržiavanie demokratických zásad".
1967 - Keď Američania videli, že vo voľbách v Grécku môže vyhrať pre nich nevhodný George Popandreous, tak podporili vojenský prevrat, ktorý na 6 rokov ponoril štát do terorizmu. Aktívne sa využívali mučenia, vraždy politických oponentov Georgiosa Papadopulos (ktorý bol mimochodom agentom CIA a predtým nacista). Hneď prvý mesiac svojej vlády nechal popraviť 8 000 ľudí. USA sa priznali k podpore tohto fašistického režimu až v roku 1999.
1968 - Bolívia. Lov na slávnu revolučný gardu Che Guevaru. Američania ho chceli nažive, ale bolívijska vláda sa tak bála medzinárodného protestu (Che Guevara sa ešte počas svojho života stal kultovou postavou), že sa rozhodla ho zabiť rýchlo.
1970 - Uruguaj. Americkí experti na mučenie učia svoje zručnosti používať miestnych obhajcov demokracie proti protiamerickej opozícii.
1971 - 1973 - Bombardovanie Laose. Na túto krajinu bolo zhodených viac bômb ako na nacistické Nemecko. Na začiatku februára 1971 americko-saigonské jednotky (30 000), pri podpore amerických lietadiel z Južného Vietnamu napadli územia v južnom Laose. Eliminácia populárneho vládca štátu - Prince Sahouneka, ktorý bol nahradený americkou bábkou Lol Noloyem, ktorý okamžite poslal vojakov do Vietnamu.
1971 - Americká vojenská pomoc pri revolúcii v Bolívii. Prezident Juan Torres bol nahradený diktátorom Hugo Banzer, ktorý ako prvý zo všetkého poslal na bolestivú smrť 2 000 jeho politických oponentov.
1972 - Nikaragua. Americké sily vstupujú do krajiny kvôli podpore vlády, priaznivé pre Washington.
1973 - Čile. CIA zariadi prevrat v Čile, aby sa zbavila prokomunistického prezidenta. Allende bol jedným z najvýznamnejších čílskych socialistov a snažil sa vykonať v krajine ekonomické reformy. Začal proces znárodnenie kľúčových odvetví ekonomiky, zaviedol vysoké dane na činnosť nadnárodných korporácií a uložil moratórium na zaplatenie verejného dlhu. Dôsledkom bolo, že sa to vážne dotklo záujmov amerických spoločností (ITT, Anaconda, Kennecot a ďalšie). Poslednou kvapkou pre USA bola návšteva Chile Fidelom Castrom. V dôsledku toho CIA dostala rozkaz usporiadať zvrhnutie Allendeho. Je iróniou, že pravdepodobne prvýkrát v histórii, CIA financovala komunistickú stranu (chilskí komunisti boli medzi hlavnými politickými konkurentmi Allendeho strany). V roku 1973, čilská armáda, ktorú viedol generál Pinochet usporiadala štátny prevrat. Junta pozastavila ústavu, rozpustila Národný kongres, zakázala politické strany a masové organizácie. Spôsobila krvavý teror (v kobkách junty bolo zabitých 30 000 čílskych vlastencov a 2 500 je nezvestných). Junta zrušila sociálne a ekonomické úspechy národa, krajiny sa vrátila k latifundistas, podniky k ich bývalým majiteľom, nahradila škody zahraničným monopolom, atď. Boli zrušené vzťahy so ZSSR a inými socialistickými štátmi. V decembri roku 1974 bol Augusto Pinochet vyhlásený prezidentom Čile. Antinárodná a antilidová politika junty viedla k prudkému zhoršeniu situácie v krajine, zbedačeniu robotníkov, výrazne sa zvýšili náklady na bývanie. V zahraničnej politike vojensko-fašistická vláda nasledovala vedenie USA.
1973 - Jomkipurskou vojna. Sýria a Egypt proti Izraelu. Amerika pomáha Izraelu zbraňami.
1973 - Uruguaj. Americká vojenská pomoc pri prevrate, ktorý viedol k totálnemu teroru po celej krajine.
1974 - Zair. Vláde bola zamietnutá vojenská podpora, cieľom USA bolo obsadenie prírodných zdrojov. Amerike nevadí, že všetky peniaze (1 400 000) si privlastnil Mobutu Sese Seko, vodcu krajiny, tiež jej nevadí, že sa aktívne podieľa na mučení, väznení oponentov bez súdu, okráda hladujúce obyvateľstvo atď.
1974 - Portugalsko. Finančná podpora pre-amerických síl vo voľbách, a to kvôli zamedzeniu dekolonizácie krajiny, kde po dobu 48 rokov vládol fašistický režim lojálni USA. Na pobreží Portugalska sa vykonáva cvičenie NATO vo veľkom meradle s cieľom zastrašiť súpera.
1974 - Cyprus. Američania podporujú vojenský prevrat, ktorý mal vyniesť k moci agenta CIA Nikosa Sampsona. Ten sa však nepodaril, ale toho dočasného chaosu využili Turci a napadli Cyprus, doposiaľ sú stále tam.
1975 - Maroko okupuje Západnú Saharu za podpory americkej armády, aj napriek odsúdenia medzinárodného spoločenstva. Odmenou je, že Amerike je povolené umiestniť vojenské základne v krajine.
1975 - Austrália. Američania pomáhajú nahradiť demokraticky zvoleného premiéra Edwarda Vitlema.
1975 - Kambodža. Dvojdňový útok na Kambodžu, kde vláda zadržala americkú obchodnú loď. Neoficiálny príbeh: Američania sa rozhodli v záujme obnovenia image nepremožiteľnej veľmoci uskutočniť "reklamnú vojnu", aj keď bola posádka bezpečne prepustená po kontrole. Pritom odvážne americké jednotky skoro zničili loď, ktorú zachraňovali, stratili niekoľko desiatok vojakov a niekoľko vrtuľníkov. Straty zo strany Kambodže nie sú známe.
1975 - 2002 - Pro-sovietska vláda Angoly čelí rastúcej opozícii z hnutia "Unita", ktoré je podporované Južnou Afrikou a tajnými službami USA. ZSSR poskytol vojenskú, politickú a ekonomickú podporu v organizácii zásahov kubánskych vojakov v Angole, poskytol angolskej armáde veľké množstvo moderných zbraní a odoslal do tejto krajiny niekoľko stoviek vojenských poradcov. V roku 1989 kubánske jednotky opustili Angolu, ale občianska vojna pokračovala až do roku 1991. Konflikt v Angole skončil až v roku 2002, po smrti trvalého vodcu "Unita" Jonasa Savimbi.
1975 - 2003 - Východný Timor. V decembri 1975, deň po odchode amerického prezidenta Forda z Indonézie, ktorý sa stal najcennejším nástrojom Spojených štátov v juhovýchodnej Ázii, vojaci Suharto s požehnaním USA napadli ostrov a používali zbrane USA v tejto agresii. V roku 1989 indonézske jednotky, sledujúci cieľ násilná anexia Timore, zničili 200 tisíc z jeho 600 tisícového obyvateľstva. Amerika podporuje túto agresiu a zamlčuje krviprelievania na ostrove.
1978 - Guatemala. Vojenská a ekonomická pomoc proamerickému diktátorovi Lucasovi Garcia, ktorý zaviedol jeden z najviac represívnych režimov v krajine. Viac ako 20 000 civilistov bolo zabitých pri finančnej pomoci USA.
1979 - 1981. Séria vojenských prevratov na Seychelách - malej krajine vedľa východného pobrežia Afriky. Prípravy puču a invázie žoldnierov sa zúčastnila Francúzsko, Južná Afrika a americká rozviedka.
1979 - Stredná Afrika. Viac ako 100 detí bolo zabitých, keď usporiadali protest proti povinnosti nákupu školskej uniformy výhradne v obchodoch patriacich prezidentovi. Medzinárodné spoločenstvo odsúdilo zabíjanie a vyvíjalo tlak na krajinu. V ťažkých časoch strednej Afrike prišli na pomoc Spojené štáty, pre ktoré bola výhodná táto pre-americká vláda.
1979 - Jemen. Amerika poskytuje vojenskú pomoc povstalcom, aby sa zavďačil Saudskej Arábii.
1979 - 1989 - Sovietska invázia do Afganistanu. Po početných útokoch mudžahedínov na území Sovietskeho zväzu, vyprovokovaných a zaplatených Amerikou, sa Sovietsky zväz rozhodol poslať vojakov do Afganistanu a udržať tam pre-sovietsku vládu. Mudžahedínov bojujúce s oficiálnou vládou Kábule, ku ktorým patril jeden z dobrovoľníkov zo Saudskej Arábie, Usáma bin Ládin, podporuje Amerika. Dá sa povedať, že bojovali rukami afganských povstalcov. V roku 1989 sovietski vojaci opustili Afganistan, kde pokračovala občianska vojna medzi znepriatelenými frakciami mudžahedínov a kmeňovými združeniami.
1980 - 1992 - El Salvador. Pod zámienkou zhoršujúcej sa vnútornej situácie v krajine, ktorá by mohla prerásť do občianskej vojny, Spojené štáty spočiatku rozšírili svoju vojenskú prítomnosť v Salvádore skrze nasadenia poradcov a potom začali aj prevedenie špeciálnych operácií s využitím vojensko-špionážneho potenciálu Pentagonu a Langley na trvalom základe. Dôkazom toho je fakt, že asi 20 Američanov bolo zabitých alebo zranených pri nehodách vrtuľníkov a lietadiel počas vykonávania prieskumných alebo iných misií nad bojiskom. Existujú tiež dôkazy americkej angažovanosti v pozemnom bojí. Vojna oficiálne skončila v roku 1992. Tá stála Salvador 75 000 mŕtvych civilistov a americké ministerstvo financií 6 miliárd dolárov, odobratých z vreciek daňových poplatníkov. Od tej doby žiadne sociálne zmeny v krajine nenastali. Hŕstka bohatých stále vlastnia a riadia krajinu, chudobní sa stali ešte chudobnejšími, opozícia sa potláča "eskadry smrti". Napríklad ženy boli zavesené na stromoch za ich vlastné vlasy, boli im odseknuté prsia, vystrihnuté vnútro genitálnej oblasti a nasadený im na tvár. Mužom bol zrezaný penis a strceny im do pusy, deti boli roztrhané ostnatým drôtom priamo pred ich rodičmi. To všetko bolo vykonané v mene demokracie americkými odborníkmi a tak každý rok zomieralo niekoľko tisíc ľudí. Aktívne sa na vraždách podieľali americkí absolventi Graduate School of the Americas (School of the Americas), ktorá je známa pre jej výcvik mučenia a teroristické aktivity .
80. roky - V Hondurase fungujú vojenské komanda smrti, vycvičené a zaplatené USA. Počet obetí zabitých v tejto krajine sa odhaduje na desiatky tisíc. Mnohí dôstojníci z tímu smrti boli vyškolení v Spojených štátoch. Honduras sa premenil na vojenskú základňu na boj USA proti Salvadoru a Nikaragui.
1980 - Vojenská pomoc Iraku kvôli destabilizácii nového protiamerického režimu Iránu. Vojna trvala 10 rokov a počet obetí sa odhaduje na jeden milión. Amerika protestuje, keď OSN sa snaží odsúdiť irackú agresiu. Navyše Spojené štáty odstránia Irak zo zoznamu "krajín, ktoré podporujú terorizmus". Súčasne Amerika tajne posiela Iránu zbrane cez Izrael v nádeji, že sa uskutoční pro-americký prevrat.
1980 - Kambodža. Pod tlakom USA organizácia "World Food Program" vysiela Thajsku potraviny za cenu vo výške 12 miliónov dolára, tieto potraviny dostanú Červení Kmérov, tj. Predchádzajúca vláda Kambodži, ktorá je zodpovedná za zabitie 2,5 milióna ľudí za 4 roky vlády. Okrem toho, Amerika, Západné Nemecko a Švédsko poskytujú stúpencom Pol Pota zbrane cez Singapur, gangy Červených Khmérov terorizujú Kambodžu ešte 10 rokov po páde režimu.
1980 - Taliansko. V rámci "Operácie Gladio" Amerika sprostredkuje výbuch na stanici v Bologna, je zabitých 86 ľudí. Cieľom bolo zdiskreditovať komunistov v nadchádzajúcich voľbách.
1980 - Južná Kórea. S podporou Američanov bolo zabitých tisíce demonštrantov v meste Kwangju. Protest bol namierený proti používaniu mučenia, masovému zatýkaniu, zmanipulovania volieb a osobne proti americkej bábke Chun Doo Hwan.
1983 - destabilizačná činnosť v Angole: podpora ozbrojených protivládnych síl, teroristické útoky a sabotáže v podnikoch.
1984 - Američania zostrelili dve iránske lietadlá.
1984 - Amerika naďalej financuje protivládnych povstalcov v Nikarague. Keď kongres oficiálne zakázal prevádzať peniaze do rúk teroristov, CIA jednoducho klasifikuje finančné prostriedky ako tajné. Okrem peňazí, "Contras" získavali aj účinnejšiu pomoc: Nikaragujci chytili Američanov ako pokladajú míny v 3 zálivoch, to znamená, že viedli typickú teroristickú činnosť. Veci prebehli u Medzinárodného súdneho dvora, Amerika bola odsúdená na zaplatenie 18 miliárd dolárov, ale nevenovala tomu pozornosť.
1985 - Čad. Vláda vedená prezidentom Habré, podporovaná Američanmi a Francúzmi. Tento represívny režim používal najstrašnejšie mučenie, pálenie ľudí zaživa a iné techniky zastrašovania obyvateľov: elektrické šoky, vloženie výfukového potrubia vozidla človeku do úst, držanie v jednej cele s hnijúcimi mŕtvolami a hladomor. Je doložené zničenie stoviek poľnohospodárov na juhu. Výcvik a financovanie režimu bolo na Američanoch.
1985 - Honduras. USA vysielajú odborníkov na mučenie a vojenských poradcov pre nikaragujský Contras, ktorí sú známi pre svoje brutálne a sofistikované mučenia. Spolupráca Ameriky s vplyvnými obchodníkmi s drogami. Ako kompenzáciu Honduraská vláda dostane 231 miliónov dolárov.
1986 - Útok na Líbyu. Bombardovanie Tripolisu a Bengházu. Mnoho obetí. Dôvodom bol teroristický útok, ktorý spáchali agenti líbyjských tajných služieb na diskotéke v Západnom Berlíne, populárne medzi americkými vojakmi. V máji 1986 počas cvičenia americkej flotily boli potopené dve líbyjské vojnové lode, ďalšie bola poškodená. Na otázku novinárov, či vojna začala, hovorca Bieleho domu povedal, že prebehli "pokojné morské manévre v medzinárodných vodách". Ďalší komentár nesledoval.
1986 - 1987 - "Vojna tankerov" medzi Irakom a Iránom. - Útoky letectva a námorných síl bojujúcich strán na ropné polia a tankery. Spojené štáty vytvorili medzinárodné sily k ochrane komunikácie v Perzskom zálive. Toto bolo začiatkom stálej prítomnosti amerického námorníctva v Perzskom zálive. Nevyprovokovaný útok USA na iránsku loď v medzinárodných vodách, zničenie iránskych ropných plošín.
1986 - Kolumbia. Americká podpora proamerickeho režimu "v boji proti drogám". Do Kolumbie bolo prevezené veľké množstvo vojenského materiálu, potom čo kolumbijská vláda preukázala svoju lojalitu k USA: v "sociálnych čistkách", tj. Zničenie odborových predákov a členov nejakých viac či menej významných hnutí a organizácií, poľnohospodárov a nevýhodných politikov pre "očistenie" krajiny od protiamerických a protivládnych elementov. Aktívne sa používali brutálne mučenia, napríklad v rokoch 1986-1988. Centrum Pracovníkov stratilo 230 ľudí, takmer všetci boli nájdení umučení na smrť. Iba za šesť mesiacov, "čistením" (1988) bolo zabitých viac ako 3 000 ľudí, potom Amerika povedala, že "Kolumbia má demokratické formy vlády a významne neporušuje stupeň medzinárodne uznávaných ľudských práv". Od roku 1988 do roku 1992 bolo z politických dôvodov zabitých okolo 9 500 ľudí (vrátane 1 000 členov jedinej nezávislej politickej strany "Vlastenecký zväz"), do toho nie je zahrnuté 313 mŕtvych roľníkov a 830 politických aktivistov bolo nezvestných. Do roku 1994 sa počet usmrtených osôb z politických dôvodov už rozrástol na 20 000. Nasledujúce prípady začleniť do "boja proti drogám" určite nejde. V roku 2001 sa kmeň indiánov snažil pomocou pokojných protestov nedopustiť ťažbu ropy na svojom území americkou firmou "Occidental Petroleum". Firma sa samozrejme nepýtala na povolenie a poslala vládne sily na civilistov. Výsledkom bolo napadnutie dvoch dedín v regióne Valle del Cauca, bolo zabitých 18 ľudí, z toho 9 detí. Podobný incident sa stal v roku 1998 v Santa Domingu. Pri pokuse prehradiť cestu boli zabití 3 deti a desiatky ľudí bolo zranených. 25% kolumbijských vojakov chráni zahraničné ropné spoločnosti.
1986 - 2000 - Nepokoje na Haiti. Počas 30. rokov tu USA podporovali diktatúru rodiny Duvalier kým proti nej nevystúpil zmýšľajúci kňaz Aristide. Medzitým CIA tajne pracovala s "eskadrami smrti" a obchodníkmi s drogami. Biely dom predstieral, že podporuje návrat Aristide k moci po jeho zvrhnutia v roku 1991. Po viac ako dvoch rokoch omeškania americká armáda obnovila jeho vládu. Ale až potom, čo dostala záruku, že nebude pomáhať chudobným na úkor bohatých a bude nasledovať princípy "trhovej ekonomiky".
1987 - 1988 - USA pomáhajú Iraku v jeho vojne proti Iránu nielen zbraňami, ale aj bombardovaním. Navyše Spojené štáty a Británia poskytli Iraku zbrane hromadného ničenia, vrátane smrtiaceho plynu, ktorým bolo otrávených 6 000 civilistov v kurdskej dedine Halabja. Práve tento prípad citoval Bush v predvojnovej rétorike v ospravedlnenie americkej agresie v roku 2003. O skutočnosti, že chemické zbrane boli poskytnuté Amerikou, ktorá chcela zmeniť antiamerický režim v Iráne sa samozrejme nejako "zabudol" zmieniť.
1988 - Turecko. Vojenská podpora krajiny počas masových represií voči nespokojným s proamerickou vládou. Široko rozšírené používanie mučenia, vrátane mučenia detí, tisíce obetí. Kvôli tomu má Turecko tretie miesto vo výške finančnej pomoci USA. 80% tureckých zbraní sa kupuje v Spojených štátoch a USA majú v krajine vojenské základne. Toľko prospešná spolupráca umožňuje tureckej vláde, aby páchala trestné činy, bez obáv, že "medzinárodné spoločenstvo" prijme protiopatrenia. Napríklad v roku 1995 bola zahájená kampaň proti kurdskej menšine: 3 500 dedín bolo zničených, 3 milióny ľudí zostali bez domova a bolo zabitých niekoľko desiatok tisíc. Ani "svetové spoločenstvo", nieto Spojené štáty sa vôbec neobťažovali zaoberať touto skutočnosťou.
1988 - CIA zaisťuje výbuch lietadla "Pan Am", ktoré letelo cez Škótsko a boli zabité stovky Američanov. Tento incident bol pripočítaný arabským teroristom. Ukázalo sa, že tieto poistky sa vyrábajú v Amerike a sú predávané výhradne CIA a nie Líbyi. Spojené štáty niekoľko rokov tlačili na Líbyu ekonomické sankcie (a pritom čas od času vykonávala nenápadné bombardovanie miest), že tá sa nakoniec rozhodla "priznať" svoju vinu v roku 2003.
1988 - Invázia vojsk USA do Hondurasu kvôli ochrane teroristického hnutia "Contras", ktoré po mnoho rokov útočilo odtiaľ na Nikaraguu. Vojská sú v Hondurase dodnes.
1988 - Loď USS "Vincennes", ktorá v Perzskom zálive zostrelila raketou iránskej lietadlo s 290 cestujúcimi na palube, vrátane 57 detí. Lietadlo práve vzlietlo a nebolo ani v medzinárodnom priestore, ale nad iránskymi teritoriálnymi vodami. Keď sa loď "Vincennes" vrátila na základňu v Kalifornii, obrovský jásajúci dav ju privítal s transparentmi a balónikmi, orchestrom a pochodom, a zo samotnej lode z hlasných reproduktorov znela bravúrna hudba. Hrdinov vítali delostreleckou paľbou. "Kara-Mürz" píše o obsahu článkov publikovaných v amerických novinách venovaných zostrelenému iránskemu lietadlu: "Keď čítaš tieto články, tak hlava ide okolo. Lietadlo bolo zostrelené z dobrých úmyslov a cestujúci "nezomreli nadarmo", pretože Irán sa môže zamyslieť ... "Namiesto ospravedlnenia Bush starší povedal:" Nikdy sa nebudem ospravedlňovať za Spojené štáty. Nezaujímajú ma fakty. "Kapitán krížniku" Vincennes "bol ocenený medailou za statočnosť. Neskoršie vláda USA plne uznala svoju chybu a neľudské konanie. Avšak, do dnešného dňa USA nesplnili svoje povinnosti na náhradu morálne a materiálne škody príbuzným obetí v dôsledku tohto bezprecedentného činu. Navyše v tomto roku USA bombardovali iránske ropné rafinérie.
1989 - Ozbrojený zásah v Paname, zajatie prezidenta Noriega, ktorý je doteraz v americkom väzení. Boli zabité tisíce ľudí, v úradných dokumentoch bol ich počet znížený na 560. Bezpečnostná rada OSN sa takmer jednomyseľne proti okupácii. Spojené štáty vetovali rezolúciu Bezpečnostnej rady, a začali plánovať ich ďalšie "záchranné operácie". Rozpad sovietskeho protizávažia, voči všetkým očakávaniam, že táto situácia ušetrí USA nutnosti ukázať bojovnosť, viedol k tomu, že "prvýkrát po mnohých rokoch sa Spojené štáty mohli uchýliť k sile bez obáv o ruskú reakciu", ako povedal po invázii do Panamy jeden zo zástupcov amerického ministerstva zahraničia. Ukázalo sa, že navrhovaný rozpočet Pentagonu po skončení studenej vojny zo strany Bushovej administrácie, už bez výhovorky "ruskej hrozby" bol ešte väčší než predtým.
1989 - Američania zostrelili dve líbyjské lietadlá.
1989 - Rumunsko. CIA sa podieľa na zvrhnutie a vražde Ceauşescu. Spočiatku s ním Amerika zaobchádzala veľmi vľúdne, pretože vyzeral ako skutočný konfident v socialistickom tábore: nepodporoval vstup sovietskych vojsk do Afganistanu a bojkot olympijských hier v roku 1984 v Los Angeles, trval na súčasnom rozpustení NATO a Varšavskej zmluvy. Ale na konci 80. rokov, sa ukázalo, že nepôjde cestou zradcu socializmu, ako Gorbačov. Navyše tomu prekážali čím ďalej väčšie odhalenia oportunizmu a zrady komunizmu, znejúce z Bukurešti. V Langley bolo rozhodnuté, že Ceauşescu musí byt odstránený (samozrejme bez súhlasu Moskvy to vtedy nešlo ...) Operáciou bol poverený vedúci oddelenia CIA pre východnú Európu, Milton Borden. Teraz uznáva, že akcia na zvrhnutie socialistického režimu a odstránenie Ceauşescu bola naplánovaná americkou vládou. Najskôr bola spracovaná svetová verejná mienka. Prostredníctvom agentúr boli do západných médií pustené negatívne informácie o diktátorovi a rozhovor s rumunskými disidentmi, ktorí utiekli do zahraničia. Leitmotívom týchto publikácií bolo: Ceauşescu mučí ľudí, kradne verejné peniaze a nerozvíja ekonomiku. Informácie na západe mali veľký úspech. Súbežne s tým prebehol piar najviac pravdepodobného nástupcu Ceausescu, do úlohy ktorého bol zvolený Ion Iliescu. Táto nominácia nakoniec vyhovovala aj Washingtonu i Moskve. Cez už "čisté" Maďarsko od socializmu sa rumunskej opozícii ticho dodávali zbrane. A nakoniec, súčasne v niekoľkých svetových televíznych kanáloch bol odvysielaný príbeh o vraždách civilistov tajnými agentmi rumunskej tajnej služby "Securitate" v meste Timisoara, "hlavnom meste" rumunských Maďarov. CIA teraz priznáva, že to bola skvelá montáž. Všetky obete vlastne zomreli prirodzenou smrťou, a mŕtvoly boli špeciálne privezené na miesto z miestnej márnice, keďže nebolo ťažké podplatiť ľudí zo sanitky. Pred 15 rokmi bola poprava bývalého generálneho tajomníka Rumunskej komunistickej strany a jeho manželky Eleny prezentovaná ako prejav vôle ľudu, ktorí zvrhli nenávidený komunistický režim. Teraz je však jasné, že to bola ďalšia operácia CIA, ktorá bola len krytá figovým listom "boja s totalitarizmom".
1989 - Filipíny. Vláde pre boj proti prevratu je poskytnutá letecká podpora.
1989 - Americkí vojaci potláčajú nepokoje v Panenských ostrovoch.
1990 - Vojenská pomoc guatemalskej proamerické vláde "v boji proti komunizmu". V praxi sa to odráža na masových masakroch, do roku 1998 obeťami stretov sa stalo 200 000 ľudí, iba 1% zabitých civilistov je "zásluhou" protivládnych rebelov. Je zničených viac ako 440 dedín, desiatky tisíc ľudí utieklo do Mexika, viac než milión utečencov je vo vnútri krajiny. V krajine sa rýchlo šíri chudoba (1990 - 75% populácie), desaťtisíce umierajú hladom, otvárajú sa farmy na výrobu detí, ktoré potom rozrežú na orgány pre bohatých amerických a izraelských klientov. Na amerických kávových plantážach ľudia žijú a pracujú za podmienok ako v koncentračnom tábore.
1990 - Podpora vojenského prevratu na Haiti. Populárne a legitímne zvolený prezident Jean-Bertrand Aristide bol zvrhnutý, ale ľudia ho začali aktívne požadovať späť. Potom Američania spustili dezinformačnú kampaň, že je duševne chorý. Amerikou dosadený generál Prosper Anvil bol nútený utiecť na Floridu v roku 1990, kde teraz žije v prepychu za ukradnuté peniaze.
1990 - Začína námorná blokáda Iraku.
1990 - Bulharsko. Amerika utráca 1 500 000 dolárov na financovanie súperov Bulharskej socialistickej strany počas volieb. Avšak BSS vyhráva. Amerika aj naďalej financuje opozíciu, čo vedie k skorému odstúpeniu socialistickej vlády a nastolenie kapitalistického režimu. Výsledok: kolonizácia krajiny, zbedačovanie ľudí, čiastočné zničenie ekonomiky.
1991 - Rozsiahle vojenské akcie proti Iraku, na ktorej sa podieľa 450 000 vojakov a niekoľko tisíc kusov modernej techniky. Bolo zabitých najmenej 150 tisíc civilistov. Úmyselné bombardovanie civilných objektov pre zastrašenie obyvateľstva Iraku. Pre prvú inváziu do Iraku Amerika použila nasledujúce výhovorky:
Tvrdenie vlády USA:
1) Irak napadol nezávislý štát Kuvajt
2) Husajn vyrába jadrové zbrane použije ho proti Amerike
3) Irak nechcel začať mierové rozhovory a stiahnuť vojakov
4) zverstvá irackej armády v Kuvajte
5) použitie zbraní hromadného ničenia irackou armádou
6) Irak sa chystal zaútočiť na Saudskú Arábiu
7) V Iraku nie je demokracia
Pravda:
1) Kuvajt bol po stáročia časťou Iraku a britskí imperialisti ho odtrhli pomocou sily v 20. rokoch 20. storočia kvôli politike "rozdeľuj a panuj". Žiadna krajina v regióne neuznala tento štát.
2) Plány na výrobu jadrových zbraní boli v počiatočnej fáze, pod touto zámienkou môžeme bombardovať väčšinu sveta. Jeho zámer zaútočiť na Ameriku bol samozrejme čírym výmyslom.
3) Keď Amerika napadla Irak, mierové rokovania boli už v plnom prúde a iracká armáda opúšťala Kuvajt.
4) Najhoršie zverstvá typu vrážd novorodeniatok popísaných vyššie boli vymyslené americkou propagandou.
5) Amerika sama poskytla Husajnovi tieto zbrane.
6) Dôkazy doteraz nie sú.
7) Američania sami dosadili Husajna k moci.
1991 - Kuvajt. Schytal to aj Kuvajt, ktorý Američania "oslobodili": štát bol bombardovaný, boli zavedení vojaci.
1992 - 1994 - Okupácia Somálska. Ozbrojené násilie proti civilnému obyvateľstvu, vraždenie civilistov. V roku 1991 bol zosadený prezident Somálska Mohammad Siad Barre. Od tej doby je jeho krajina skutočne rozdelená na Klanové územie. Ústredná vláda neovláda celú krajinu. Americkí predstavitelia nazvali Somálsko "ideálnym miestom pre teroristov". Avšak, niektorí vodcovia klanov, ako je Mohammed Farah Aidid spolupracovali s mierovými jednotkami OSN v roku 1992. Ale nie na dlho. O rok neskôr už s nimi bojoval. Vedúci predstavitelia somálskych klanov mali vlastnú malú, ale veľmi pohyblivú a dobre vyzbrojenú armádou. Ale Američania s týmito armádami nebojovali, ale iba vyhladzovali civilné obyvateľstvo (ktoré bolo ako naschvál ozbrojené a začínalo sa brániť). Yankees stratili dve bojové helikoptéry, niekoľko obrnených "Hummerov", 18 ľudí bolo zabitých a 73 zranených (špeciálne sily tímu "Delta" a piloti vrtuľníka), zničili niekoľko mestských blokov a zabili podľa rôznych odhadov 1-10 000 ľudí (vrátane žien a detí ). V roku 1994, po dvoch rokoch neúspešných pokusov o "obnovenie poriadku" v krajine, takmer 30 tisíc vojakov z americkej armády bolo nútených evakuovať. Aidid vtedy nebol chytený, bol zabitý až v roku 1995 a diplomatické vzťahy medzi Somálskom a Spojenými štátmi neexistujú doteraz (2005). Američania natočili film "Black Hawk Down", kde sa predstavili ako hrdinskí osloboditelia Somálčanov, ktorí bojujú proti teroristom a tým to skončilo.
Američania v Somálsku. Po zničení tisícok civilistov americkými hrdlorezmi, Somálčania preukázali svoju "vďačnosť" za "pomoc" strýčka Samovi a ťahali jedného zabitého okupanta ulicami mesta. Dosiahnutý účinok bol ohromujúci: po vysielaní týchto záberov v americkej televízii v Spojených štátoch začal veľký kravál (prečo im pomáhame, keď to sú takí barbari?), Že vojaci museli byť evakuovaní pod tlakom verejnosti. Vyvodíme patričné závery.
1992 - Angola. V nádeji, že získa bohaté zdroje ropy a diamantov Amerika financuje svojho prezidentského kandidáta Jonáša Savimbiho. Ten prehráva. Pred a po týchto voľbách mu Spojené štáty poskytujú vojenskú pomoc pre boj s legitímnou vládou. Počas konfliktu zomrelo asi 650 000 ľudí. Oficiálna príčina podpory rebelov je boj proti komunistickej vláde. V roku 2002 Amerika získala požadované výhodné podmienky pre svoje firmy a zo Savimbiho sa stala príťaž. USA po ňom chceli aby zastavil boje, ale on odmietol. V tejto súvislosti povedal jeden americký diplomat nasledujúcu vec: "Problém s bábkami je ten, že nie vždy šklbne, keď ťaháte za nitku". Na tip od americkej spravodajskej služby bola "bábka" nájdená a zničená vládou Angoly.
1992 - V Iraku sa nepodaril proamerický prevrat, ktorý mal nahradiť Husajna americkým občanom Sa'di Salih Jabr.
1993 - Rusko. Američania pomáhali Jeľcinovi zastreliť niekoľko sto ľudí pri útoku na Najvyššiu radu. Trvalo kolujú nepotvrdené zvesti o amerických odstreľovačoch, ktorí pomáhali v boji proti "červeno - fašistickému prevratu". Okrem toho, Američania sa postarali o víťazstvo Jeľcina v najbližších voľbách, aj keď pár mesiacov pred tým ho podporovalo len 6% Rusov.
1993 - 1995 - Bosna. Hliadky počas občianskej vojny v bezletových zónach, zostrelenie lietadla, bombardovanie Srbov.
1994 - 1996 - Irak. Pokus zvrhnutie Husajna pomocou destabilizácie krajiny. Ani na deň sa nezastavilo bombardovanie, ľudia umierali hladom a chorobami kvôli sankciám, stále prebiehali výbuchy na verejných miestach. Za týmto účelom Američania používali teroristickú organizáciu Iracký národný kongres (INA). Dochádzalo dokonca k ozbrojeným stretom so silami Husajna, keďže Američania sľúbili podporu Národnému kongresu zo vzduchu. Avšak podpora neprišla. Teroristické útoky boli namierené proti civilistom, Američania dúfali, že tým vyvolávajú hnev ľudí na režim Saddáma Husajna, ktorý umožňuje všetko. Režim to však dlho netrpel a v roku 1996 bola zničená väčšina INA. Do novej irackej vlády INA tiež nikoho nepustil.
1994 - 1996 - Haiti. Blokáda smerujúca proti vojenskej vláde, vojaci obnovujú prezidentskú funkciu pre Aristida 3 roky po prevrate.
1994 - Rwanda. Príbeh je temný, veľa sa ešte len uvidí, ale teraz môžeme povedať nasledovné. Pod vedením agenta CIA Jonasa Savimbiho bolo v krajine zabitých cca. 800 000 ľudí. Spočiatku boli hlásené tri milióny, ale v priebehu rokov sa počet znižuje. Reč je o etnickej čistke - zničenie národa Hutu. Veľmi dobre ozbrojený kontingent OSN, ktorý sa nachádzal v krajine neurobil nič. Nakoľko je v tom namočená Amerika a aké ciele sledovala zatiaľ nie je jasné. Je známe, že armáda Rwandy, ktorá sa zaoberala zabíjaním civilistov existuje na peniaze z USA a je vyškolená inštruktormi z USA. Je známe, že prezident Rwandy, Paul Kagame, pri ktorom došlo k hromadným vraždám, získal vojenský výcvik v Spojených štátoch. Kagame určite nadviazal skvelé vzťahy nielen s americkou armádou, ale aj s americkou rozviedkou. Avšak, žiadnu zreteľnú výhodu Američania z genocídy nezískali. Možno, že je to len láska k umeniu?
1994 - Rusko. Prvá a druhá čečenská kampaň. Už v roku 1995 sa objavili správy, že niektorí Dudajev militanti boli vyškolení vo výcvikových táboroch CIA v Pakistane a Turecku. USA, ako je známe, oznámili ropné bohatstvo Kaspického mora zónou svojich životných záujmov a ničili stabilitu na Blízkom východe. Cez sprostredkovateľov v tejto oblasti USA pomáhali živiť myšlienku oddelenia severného Kaukazu od Ruska. Im blízki ľudia s veľkými vrecami peňazí podnecovali Basajevov gang na "džihád" v Dagestane a ďalších oblastiach, kde žijú úplne normálni a pokojní moslimovia. Okrem toho, v USA, podľa údajov uvedených na internetovej stránke "Federálnej agentúry pre vyšetrovanie", sa nachádza 16 čečenských a pro-čečenských organizácií. A tu je citát z listu dánskych orgánov od pána Zbigniewa Brzezinskiho (jedna z kľúčových postáv studenej vojny, absolútny rusofob, Alexandera M. Haiga (bývalý americký minister zahraničných vecí) a Maxa M. Kampelmana (bývalý americký veľvyslanec na konferencii o bezpečnosti a spolupráci v európe). Navrhli dánskej vláde, aby sa zdržala od vydania Zakayeva Rusku. V liste sa píše: "Poznáme pána Zakayeva a pracovali sme s ním ... Vydanie pána Zakayeva by vážne ohrozilo rozhodujúci pokus zastaviť vojnu". Pozrite sa, koľko diablov bolo vyškolených v Spojených štátoch: Chattáb, bin Ládin, "Američan" Chitigov a mnoho ďalších. Určite sa tam neučili maľovanie. Je známy škandál s britskou organizáciou "Helo-Trust". Teoreticky "Helo-Trust", ktorá bola vytvorená vo Veľkej Británii na konci 80. rokov ako charitatívne nezisková organizácia, mala poskytovať pomoc pri odstraňovaní mín oblastí postihnutých ozbrojeným konfliktom. Podľa svedectva zadržaných čečenských povstalcov, ktoré poskytli FSB, inštruktori "Helo-Trust" od roku 1997 vyškolili viac ako sto špecialistov na míny a výbuchy. Je známe, že financovanie "Helo-Trust" vykonáva Britské ministerstvo pre medzinárodný rozvoj, Ministerstvo zahraničia Spojených štátov, Európska únia, vlády Nemecka, Írska, Kanady, Japonska, Fínska a súkromné osoby. Navyše ruská agentúra kontrarozviedky zistila, že zamestnanci "Helo-Trust" sa aktívne podieľali na zhromažďovaní spravodajských informácií na území Čečenska v oblasti sociálno-politických, ekonomických a vojenských záležitostí. Ako viete, americký systém GPS je používaný ruskou armádou kvôli nedostatku financovania svojich vlastných podobných projektov. Signál bol počas vojny v Čečensku úmyselne vypnutý, čo zabránilo ruským vojakom zničiť vodcu rebelov pomocou tohto systému. Je taky známy prípad, že vyššie uvedený Brzezinski verejne vyhlásil v médiách, že Rusko sa chystá použiť chemické zbrane proti čečenským civilistom. Zároveň ruskí vojaci zachytili vysielanie čečenských rebelov, ktoré sa zmocnili veľkých zásob chlóru a boli pripravení ich použiť proti vlastným civilistom a hodiť potom tento zločin na ruskú armádu. Spojitosť je jasná. Mimochodom, práve Brzezinski vymyslel ako vtiahnuť Sovietsky zväz do Afganistanu, práve on sponzoroval bin Ládina, práve on sa preslávil výrokmi, že pravoslávie je hlavným nepriateľom Ameriky a Rusko je zbytočná krajina. Takže zakaždým, keď Čečenci berú ako rukojemníkov ruské detí alebo nechajú vybuchnúť vlak, nie je pochýb o tom, kto za tým všetkým je.
1995 - Mexiko. Americká vláda sponzoruje kampaň proti Zapatistom. Pod rúškom "boja proti drogám" ide boj o územie, ktoré sú atraktívne pre americké spoločnosti. Pre zničenie miestnych ľudí sa používajú vrtuľníky s guľometmi, rakety a bomby. Gangy vycvičené CIA zabijú populáciu a široko používajú mučenie. Všetko to začalo týmto spôsobom. Niekoľko dní pred začiatkom roka 1994 niektoré indiánske komunity varovali mexické orgány, že v prvých dňoch, keď vstúpi do platnosti zmluva NAFTA zorganizujú povstania. Vláda im neverila. Na Silvestra stovky indiánov v čiernych maskách so starými puškami obsadili hlavné mesto Chiapas, okamžite zajali telegraf a predstavili sa svetu ako Zapatistská armáda národného oslobodenia (EZLN). Ich vojenským veliteľom, ktorý hovoril k tlači, bol nejaký subkomandant Marcos. Počas prvých dní vojny, indiáni po celej krajine vyšli do ulíc a žiadali nechať povstalcov stáť na izbe. Podporu indiánom vyjadrili tiež najväčšie verejné organizácie na svete. Vláda oznámila prímerie a túžbu jednať s rebelmi. Po celú dobu sa rokovania buď viedli alebo sa prerušovali, ale vzbúrení indiáni zostali v hlavnom meste, niekoľkých veľkých mestách a na niektorých ďalších územiach v susedných štátoch. Ich hlavnou požiadavkou bolo poskytnutie indiánom legitímne širokú regionálnu autonómiu. Zapatistské komunity sú nielen v Chiapas, ale v štyroch susedných štátoch.
1995 - Chorvátsko. Bombardovanie letísk Srbské Krajinky pred postupom Chorvátov.
1996 - 17. júla 1996 Let 800 leteckej spoločností TWA explodoval na nočnej oblohe neďaleko Long Islande a spadol do Atlantického oceánu - všetkých 230 ľudí na palube zahynulo. Existuje dôkaz, že Boeing bol zostrelený raketou USA. Motivácia tohto útoku nebola stanovená, jednou z hlavných verzií je chyba pri tréningu a odstránenie nežiaducich osôb na palube lietadla.
1996 - Rwanda. 6 000 civilistov bolo zabitých vládnymi jednotkami, ktoré sú vyškolené a financované Amerikou a Južnou Afrikou. V západných médiách bola táto udalosť ignorovaná.
1996 - Kongo. Americké ministerstvo obrany sa tajne zúčastnilo vojny v Demokratickej republike Kongo (DRK). Do tajnej operácie Washingtonu v KDR boli zapojené aj americké spoločnosti, jedna z nich je spojená s bývalým americkým prezidentom Georgeom HW Bushom. Mali tam ekonomické záujmy v ťažobnom sektore KDR. Pre zachovanie dôvernosti používali súkromných vojenských personalistov. Washington pomohol Rwande a Konžským povstalcom zvrhnúť diktátora Mobutu. Potom Američania podporili rebelov, ktorí začali vojnu proti zosnulému prezidentovi Laurent-Desire Kabilovi, keďže "v roku 1998, režim Kabila začal sužovať záujmy amerických ťažobných spoločností". Keď Kabila získal podporu iných afrických krajín, Spojené štáty zmenili svoju taktiku. Americkí špeciálni agenti začali trénovať ako odporca Kabila - Rwanďanov, Uganďanov a Burundianďanov a ich stúpencov - Zimbabwanov a Namibijcov.
1997 - Američania usporiadali sériu bombových útokov v kubánskych hoteloch.
1998 - Sudán. Američania zničili raketovým úderom farmaceutickú továreň, keď vyhlásili, že tá vytvára nervový plyn. Pretože táto továreň vyrábala 90% liekov v krajine, a import zo zahraničia Američania samozrejme zakázali, výsledkom raketového útoku bola smrť desiatok tisíc ľudí. Proste ich nebolo čím liečiť.
1998- 4 dni aktívneho bombardovania Iraku potom, čo inšpektori hlásili, že Irak nebol dostatočne kooperatívny.
1998 - Afganistan. Útok na bývalé výcvikové tábory CIA, ktoré používali islamské fundamentalistické skupiny.
1999 - Juhoslávia. Cez pohŕdanie pravidlami medzinárodného práva, obchádzanie OSN a Bezpečnostnej rady, USA silami NATO začali kampaň 78 denního bombardovania suverénneho štátu Juhoslávie. Agresia proti Juhoslávii, ktorá prebehla pod zámienkou "zabránenia humanitárnej katastrofy", spôsobila najväčšiu humanitárnu katastrofu v Európe od druhej svetovej vojny. Viac ako 32 000 bojových vzletov, boli použité bomby s hmotnosťou 21 tisíc ton, čo zodpovedá štvornásobku sile atómovej bomby na Hirošimu. Viac ako 2 000 civilistov bolo zabitých, 6 000 zranených a zmrzačených, viac než milión zostalo bez prístrešia a 2 milióny bez zdroja príjmov. Bombardovanie ochrnulo výrobnú kapacitu a infraštruktúru každodenného života Juhoslávie, čo viedlo k zvýšeniu nezamestnanosti na 33% a hodilo 20% obyvateľov pod hranicu chudoby, spôsobilo priame ekonomické straty vo výške 600 miliárd dolárov. Juhoslávia, rovnako ako celá Európa utrpela dlhotrvajúce škody na ekologickom prostredí. Z dôkazov zhromaždených Medzinárodným tribunálom pre vyšetrovanie amerických vojnových zločinov v Juhoslávii, ktorej predsedal bývalý americký generálny prokurátor Ramsey Clark, je zrejmé, že CIA vyzbrojila a financovala gangy Albánskych teroristov (tzv. Kosovská oslobodzovacia armáda, KLA) v Juhoslávii. Na účely financovania bojovníkov KLA CIA vytvorilo dobre organizovanú kriminálnu štruktúru pre obchod s drogami v Európe. Pred začiatkom bombardovania Srbska vláda poskytla NATO mapu Juhoslávie, kde boli vyznačené objekty nepodliehajúce bombardovaniu, pretože to spôsobí ekologickú katastrofu. Američania s ich vlastným cynizmom začali bombardovať práve tie objekty, ktoré boli uvedené na srbskej mape. Napríklad ropnú rafinériu Pančevo bombardovali 6 krát. V dôsledku toho sa do životného prostredia uvoľnilo veľké množstvo toxického plynu fosgénu, 1 200 t monomérov vinylchloridu, 3 000 t hydroxidu sodného, 800 t kyseliny chlorovodíkovej, 2 350 t kvapalného amoniaku a 8 t ortuti. Toto všetko išlo do zeme. Pôda bola otrávená. Podzemné vody, najmä v centre mesta Novi Sad, obsahujú ortuť. Ako výsledok bômb NATO s uránovým jadrom začala choroba tzv. "Gulf syndróm", deti sa rodia ako monštrá. Ekológovia Západu, predovšetkým Greenpeace, úplne mlčia o zverstvách americkej armády v Srbsku.
2000 - Prevrat v Belehrade. Američania nakoniec zvrhli nenávideného Miloševiča.
2001 - Invázia do Afganistanu. Typický program Američanov: mučenie, zakázané zbrane, hromadné zabíjanie civilistov, ubezpečenie o blížiacej sa rekonštrukcii krajiny, používanie ochudobneného uránu, a nakoniec vycucanie dôkazov z prsta.
2001 - Američania sa naháňajú po celom Macedónsku za albánskymi teroristami z Kosovskej oslobodzovacej armády, ktorí boli vyškolení a vyzbrojení samotnými Američanmi v boji proti Srbom.
2002 - Amerika zavádza vojská na Filipíny, pretože majú strach z občianskych nepokojov.
2002 - 2004 - Venezuela. V roku 2002 sa tam uskutočnil proamerický štátny prevrat, opozícia nelegálne zvrhla populárneho prezidenta Huga Cháveza. Hneď ďalší deň začalo ľudové povstanie na podporu prezidenta, Chávez bol zachránený z väzenia a vrátil sa na svoj post. Teraz tam prebieha boj medzi opozíciou, podporovaný Američanmi a vládou. Venezuela je bohatá na ropu. Navyše nie je tajomstvom, že Hugo Chávez bol najlepším priateľom kubánskeho vodcu Fidela Castra. A Venezuela je jednou z mála krajín, ktorá otvorene kritizovala americkú zahraničnú politiku. Napríklad v apríli 2004, vo svojom prejave na zhromaždení pri príležitosti výročia vojenského prevratu v krajine, Chávez povedal, že moc vo Washingtone zachytila imperialistická vláda, ktorá v záujme dosiahnutia svojich cieľov je pripravená zabíjať ženy a deti.
2003 - "Protiteroristické operácie" na Filipínach.
2003 - Irak.
2003 - Libéria.
2003 - Sýria. Ako už to tak býva v záchvate vášne, USA začne ničiť obetnú krajinu (v tomto prípade, Irak), ale aj okolité krajiny. 24. júna Pentagon oznámil, že možno zničili Saddáma Husajna alebo jeho najstaršieho syna Udaya. Podľa vedúceho americkej armády, dron Predator zasiahol podozrivý konvoj. Ako sa ukázalo, pri honbe za predstaviteľom bývalého irackého režimu, americká armáda pôsobila v Sýrii. Americká vojenská jednotka uznala stret so sýrskou pohraničnou strážou. Boli použití parašutisti. Zo vzduchu kryla pristátie špeciálnych síl lietadlá a vrtuľníky.
2003 - Prevrat v Gruzínsku. Priamu pomoc gruzínskej opozícii poskytoval americký veľvyslanec v Tbilisi, Richard Miles, to znamená, že to bolo vykonané so súhlasom Bieleho domu. Mimochodom, Miles bol už dlho neslávne známy ako hrobár režimov: bol veľvyslancom v Azerbajdžane keď k moci prišiel Hejdar Alijev, bol v Juhoslávii pri bombardovaní a pri zvrhnutí Slobodana Miloševiča, bol v Bulharsku, keď parlamentné voľby vyhral dedič trónu Simeon Saxe-Coburg Gotha, ktorý zostal v čele vlády. Okrem politickej podpory, Američania podporovali opozíciu i finančne. Napríklad Sorosova nadácia pridelila 500 000 dolárov radikálnej opozičnej organizácii "Kmara" ("dosť"). Ten tiež financoval obľúbenú opozičnú televíznu stanicu, ktorá hrala kľúčovú úlohu v podpore "ružovej revolúcie" a hovorí sa, že poskytoval finančnú podporu mládežníckej organizácii, zodpovednej za pouličné protesty. Okrem toho, podľa "Globe and Mail" práve za peniaze Sorosových organizácií do Tbilisi na špeciálnych autobusoch z rôznych miest zvážali opozičníkov, a uprostred námestia pred parlamentom bola postavená obrovská obrazovka, pred ktorou sa zhromažďovali odporcovia Ševarnadzeho. Podľa dokumentu boli pred zvrhnutím Ševarnadzeho v Tbilisi špeciálne študovaná metóda organizovania masových protestov v Juhoslávii, ktoré viedli k rezignácii Miloševiča. Podľa "Globe and Mail", prezident Gruzínska Michail Saakašvili, ktorý získal právnický titul v New Yorku, osobne podporuje vrelé vzťahy so Sorosom. Čečenskí rebeli, prijatí do služby gruzínskej armády získavajú od Sorosa bonus k platu.
2004 - Haiti. Protivládne protesty pokračovali na Haiti v priebehu niekoľkých týždňov. Povstalci obsadili hlavné mesto Haiti. Prezident Jean-Bertrand Aristide utiekol. Útok na hlavné mesto Port-au-Prince bolo odložené na žiadosť Spojených štátov. Amerika zavádza armádu.
2004 - Pokus o prevrat v Rovníkovej Guinei, kde sú slušné zásoby ropy. Britská spravodajská služba MI6, CIA a španielské tajné služby sa snažili prepašovať do tejto krajiny 70 žoldnierov, ktorí mali zvrhnúť režim prezidenta Theodore Nguema Mbasogo Obisango s podporou miestnych zradcov. Žoldnieri boli zadržaní a ich vodcu, Mark Thatchera (mimochodom, syn samotnej Margaret Thatcherovej!) Našiel útočisko v Spojených štátoch.
2004 - Proamerický prevrat na Ukrajine.
2008 - Rusko-gruzínska vojna.
2011 - Tunis.
2011 - Egypt.
2011 - Líbya. Nálety NATO uvrhli túto kedysi podľa afrických štandardov prosperujúcu krajinu späť do stredoveku, a čo horšie, ponorili ju do občianskej vojny. Západ použil vojenské sily, aby tú inštaloval poslušný, aj keď nepopulárny režim neschopný si poradiť so zakorenenými náboženskými a kmeňovými rozpormi, ktoré krajinu trhajú na kusy. Líbyjská ropa a plyn boli hlavným cieľom vojenskej intervencie NATO v mene ušľachtilého cieľa oslobodenie obyčajných Líbyjčanov od diktatúry plukovníka Kaddáfího.
2011 - Arabská jar.
2011- Súčasnosť. Sýria
Na území USA sa boje prakticky nikdy neviedli. Skoro nikto nikdy Ameriku nenapadol. Slávny Pearl Harbor (Hawai), ktorý bol napadnutý Japoncami počas druhej svetovej vojny, bolo obsadené územie, ktoré Američania sami zdevastovali o kúsok skôr. Jediným útokom na Spojené štáty bola vojna za nezávislosť na Británii na konci 18. storočia a britský útok na Washington v roku 1814. Od tej doby všetok teror pochádza zo Spojených štátov a nebol nikdy potrestaný.
zdroj: usinfo.ru

Napísať odpoveď

Kto je prítomný

Užívatelia prezerajúci toto fórum: Bing [Bot], Google [Bot] a 30 neregistrovaných